Najviac sa to, pochopiteľne, týka najväčších miest. Nevraviac o tom, že za mnohé choroby, vedúce k úmrtiu, najmä pľúcne a srdcové, môže okrem životosprávy kvalita ovzdušia.
Environmentalisti v skutočnosti neprichádzajú s ničím novým – akurát doteraz, kým sa o klimatických zmenách či hustnúcom smogu len neinteligentne vtipkovalo, mal každý pocit, že práve jeho osobne sa to netýka. Veď všetky tie výdobytky pokroku a pohodlia, ako priemysel, zo dve autá pre každého, letenky lacnejšie ako električenky, handry za euro a spaľovanie ton nadbytočného odpadu mimo dosahu zraku, vyľudnený vidiek a preplnené mestá – to všetko sme chceli; a aj teraz, keď začíname žiť „eko“ a „bio“ a medzi kolónami dieselových áut sa kde-tu mihne i kolobežka, málokto je ochotný sa v tom všetkom uskromniť.
Nevraviac o tom, že často sa to ani nedá, alebo len ťažko – ten „eko“ život je ešte stále viac hipsterský luxus, ako dostupná možnosť, a koľkíže sa už presunú na starootcovskú roľu, aby tam beztraktorovo orali a siali a v pote tváre dorábali chlieb, a mestské ťahy by sa zmenili na kolonády pre peších a nikto by na cestu za prácou nepotreboval osobné vozidlo?
Nedávno som počula, vraj ľudia s kardiovaskulárnymi chorobami si za to môžu sami – mali predsa žiť tak, aby im mikročiastočky emisií nezničili zdravie. Nuž, je pravda, že každý jeden môže prispievať ku kvalite vlastného zdravia aj sám, ale na riešenie všeobecných podmienok sú potrebné zásadné politické opatrenia, na ktoré tu má niekto evidentne stále veľa času.