Brexit sa ako dieťa úpadku konzervatívnej pravice a populizmu novej doby dostane do rúk politika, ktorý vlastnosti oboch rodičov stelesňuje viac než ktokoľvek iný. Johnson si tiež viac než ktokoľvek iný zaslúži vychutnať trpké ovocie vlastného politického zlyhania. O tom, že brexit prinesie práve trpké ovocie, pritom v Británii okrem pravovernej menšiny už dnes pochybuje naozaj len málokto.
Britské médiá nie sú jednotné pri hodnotení dlhoočakávanej televíznej debaty Johnsona s jediným rivalom, ktorý mu spomedzi konzervatívnych politikov ešte stojí v ceste, šéfom diplomacie Jeremym Huntom. Zatiaľ čo Hunt sa snažil nachytať Johnsona na otázkach, pri ktorých sa verbálne zručný populista musel vyhýbať priamym odpovediam, Johnson stavil všetko na optimizmus: brexit bude 31. októbra a bude to úspech, bez ohľadu na to, či Británia opustí Európsku úniu s dohodou, alebo bez nej. A to je presne to, čo chcú tvrdí brexitéri počuť.
O tom, že brexit prinesie trpké ovocie, vo Veľkej Británii okrem pravovernej menšiny už dnes pochybuje naozaj len málokto.
Podobne ako v USA Donald Trump, Boris Johnson je skôr symptómom než príčinou úpadku konzervatívnej politiky. Neznamená to však, že na výsledok nemá vplyv. Práve vďaka politikom ako on prešiel tradičný britský euroskepticizmus v posledných rokoch dlhú cestu. Od zdôrazňovania suverenity britského parlamentu pri rozhodovaní o politike Británie až po jeho odsunutie nabok v prípade, že by sa rozhodol stáť v ceste vláde. Jednou z otázok, na ktoré Johnson odmietol v televíznom dueli odpovedať, bola otázka, či by bol ochotný rozpustiť parlament iba preto, aby pretlačil brexit bez dohody.
Na televíznom dueli však v skutočnosti pramálo záleží. Podľa všetkých relevantných prieskumov bola drvivá väčšina zo 160-tisíc členov strany, ktorí práve rozhodujú o svojom budúcom lídrovi, na Johnsonovej strane dávno pred duelom. O kľúče od premiérskeho sídla na Downing Street č. 10 môže bývalého londýnskeho starostu obrať už iba nejaká jeho katastrofálna chyba, a nezdá sa, že by v zostávajúcich dvoch týždňoch mal ešte čas vôbec nejakú spáchať.
Referendum v roku 2016 označilo koniec jednej éry. Kontúry novej sa až teraz, po prechodnom období, v ktorom sa Mayová neúspešne pokúšala zmieriť oheň a vodu, ukazujú v konkrétnom svetle. Víťazstvom Johnsona víťazí oheň nacionalistických a populistických vášní, nostalgie za návratom údajných starých dobrých čias a nevyberavých prostriedkov na ceste k pochybným cieľom. Sprcha, čo príde, bude studená. Nie že by si ju politici typu Johnsona azda nezaslúžili. Nikto však nevie, čo všetko bude pritom zahrnuté pod „collateral damage“ – vedľajšie škody.