Z ich útrob ráno vyliezali spotení, nočnými štrekami vyčerpaní cestovatelia, ktorí sa dychtivo pozerali na predtým odopieraný svet. Okolie Marsových polí v Paríži pripomínalo parkovisko pri autobusovej stanici. Návštevníkov viac ako pamiatky Louvru zaujímalo, kde bývajú filmové hviezdy Jean Marais alias Fantomas alebo Brigitte Bardotová. Kultúrny dialóg Východ – Západ sa rozbiehal aj takýmito ľudovými formami.
Erupcia cestovania spôsobila diplomacii problémy, na ktoré nebola pripravená. Ľudia cestovali bez poistenia, bez predstavy, čo budú robiť v prípade úrazu či ochorenia, s minimálnou hotovosťou vo vrecku. Pochybné či neskúsené cestovky s ručením veľmi obmedzeným ponúkali lacnú dopravu, ale tým sa ich služby končili. Pre bežný problém, ako pokazený či kvôli pokute odstavený autobus, sa desiatky ľudí ocitali v núdzi. Mobilné telefóny neexistovali, aj obyčajné spojenie s domovom bolo komplikované. Platobné karty u nás ešte len začínali. Okradnutie či strata peňazí a dokladov znamenali pohromu. Popri skupinových výletoch mnohí cestovali na vlastnú päsť, nehovoriac o dobrodruhoch, ktorí sa vždy vyroja najrýchlejšie. Možno vtedy si časť verejnosti osvojila predstavu, že ak sa občan v cudzine ocitne v núdzi, je povinnosťou štátu (ambasády) sa oňho postarať.
Prirodzene, občan, ktorému sa v cudzine deje krivda, je diskriminovaný alebo sa ocitol v mimoriadnej a nepredvídateľnej situácii, má právo očakávať, že jeho štát mu pomôže, aj nástrojmi diplomacie. Puto medzi štátom a občanom, ktorého ekonomický, sociálny a emocionálny prvok sa postupne oslabuje, stále zostáva nenahraditeľné a môže zafungovať ako záchranný pás. Na druhej strane štát a jeho ambasády nevedia ani nemôžu riešiť všetky peripetie spojené s pobytom občana v zahraničí. Diplomacia nie je asistenčná služba ani banka, ani právnická kancelária, ani hasičský zbor.