Kedysi mi etnologička Soňa Kovačevičová povedala, že pre túto hlbokú slovenskú nesúdržnosť každá naša akcia dopadne ako Hviezdoslavov pohreb. Vraj sa už pred pohrebom všetci tak povadili, kto mu bude reč držať, že výsledný efekt bol v podstate „trapas“, za ktorý sa všetci hanbili, mlčky na seba ešte dlho gánili a nikto za nič nemohol, pretože to vždy bolo na koho zvaliť.
Tento rok sa blíži okrúhle výročie nežnej revolúcie a už teraz to vyzerá ako na prípravách Hviezdoslavovho pohrebu. Najskôr bizarný nápad „ukrojiť“ z Námestia Slovenského národného povstania, pretože akosi sme sa až teraz podujali riešiť, že ani po tridsiatich rokoch nemáme v hlavnom meste jedinú ulicu, park či námestie pripomínajúce november 1989; teraz „sprivatizovanie“ námestia Igorom Matovičom, ktorý po kritike z viacerých strán tvrdí, že ho pri oslavách nežnej revolúcie rád „prepustí“ (!) komukoľvek okrem „fašistov, extrémistov a komunistov“. Tým by možno niektorým kritikom vytrel kocúra, mnohí by si však mohli položiť otázku: Ktože bude tým arbitrom pri „prepúšťacej“ bráne?
Prechádzka Námestím SNP je za bežného dňa smutná, už len letmý pohľad akosi bráni prepuknúť tomu elementárnemu konsenzu radosti. Múdro však hovoria hlasy, ktoré tvrdia, že slovo by v záujme čo najmenšej spoločenskej tenzie nemali dostávať ľudia z politických strán. Gániť a za nič nemôcť tak či tak budú skoro všetci, kto sa do osláv zapojí.