„Už se perou! Už se perou!“ vykrikovala jedna z kostolných babičiek v nadšenom očakávaní, že sa bude na čo dívať. Aj slovenskí politici nám teraz nachystali divadlo. Iskra preskočila, keď sa začala debata o tom, kto má a kto nemá právo rečniť v Bratislave z tribúny pri príležitosti 30. výročia nežnej revolúcie.
Už sa delia. Na nových, progresívnych, a na starých, konzervatívnych. Lenže vo vedeniach strán to majú pomiešané. Niektorí „noví“ sú už v politike 17 rokov. Miroslav Beblavý bol od roku 2002 štátnym tajomníkom za SDKÚ. Ivan Štefunko sa bráni, že nebol členom Ftáčnikovej SDA, ale zato sa v tom istom roku stal jedným z jej topkandidátov vo voľbách do Národnej rady.
Na rozdiel od neho sa Martin Poliačik do parlamentu dostal, no až roku 2010 za SaS. Michal Truban zatiaľ poslancom nebol, ale pochvaľoval si, ako ho Andrej Kiska na začiatku svojej prezidentskej kariéry zobral (spolu so Štefunkom) na reprezentatívnu cestu podnikateľov do USA. Tam sa bola nedávno školiť i s Beblavým Karolína Farská z absolútne nepolitického občianskeho združenia…
Z takýchto prestreliek sa všeličo dozvieme. Rozhodne je efektívnejšie, keď nezávislosť tých zo slušného Slovenska spochybňuje ktosi z opozície, napr. Igor Matovič, ako z vládnej koalície, napr. Robert Fico. Z úst lídra OĽaNO to znie presvedčivejšie.
A čo divák, potenciálny volič? Ktosi stratí ilúzie, iný sa utvrdí v nelichotivom názore na politiku. No politici, starí, noví či staronoví, by nemali podceňovať tých, čo ich počúvajú. V televízii aj na novembrových námestiach.