Predstava, že malý a nebojácny štát presným zásahom skolí sebavedomého obra, je na míle vzdialená aj geopolitickej realite, aj základným pravidlám medzinárodného života. Konfrontácia veľkých s malými však nie je vo svete nijako zriedkavá a v extrémnych prípadoch môže mať aj povahu fyzického stretu.
Vo všeobecnosti sa usudzuje, že veľkí sa pohrávajú s malými ako mačka s myšou, a keď dostanú chuť, jednoducho ich zožerú. V skutočnosti je všetko inak. Malé štáty sú oveľa húževnatejšie a odolnejšie, ako sa zdá. Dokonca sú vo výhode: majú obvykle sympatie a podporu verejnosti. Zákaz použitia vojenskej sily znižuje jej význam ako nástroja v medzištátnych vzťahoch. Napriek evidentnej nerovnosti parametrov si Moskva nikdy neporadila s Afganistanom, Washington za desaťročia neskrotil Kubu, Paríž s hanbou vycúval z Indočíny. Saddámov režim v Iraku síce prevalcoval maličký Kuvajt, ale zároveň si tým podpísal trest smrti.
Podľa medzinárodného práva sú si štáty formálne rovné. Pri prijímaní rozhodnutí v medzinárodných organizáciách sa hlas silného a slabého počíta rovnako, hoci veľkých to niekedy hnevá. Mnohé štáty medzinárodne vážia viac, ako je ich takpovediac telesná hmotnosť. Pojmy veľkosti a malosti sa relativizujú, obzvlášť s nástupom tzv. mäkkej sily. Malí síce nie sú prirodzene inteligentnejší ako veľkí, ale majú iné existenčné reflexy. Preto dokážu byť v krízach životaschopnejší, najmä pocit ohrozenia v nich vie vyvolať enormnú obrannú energiu. Veľkí často z vnútropolitických dôvodov robia nesprávne zahraničnopolitické rozhodnutia. Malí takúto dilemu nemajú, pretože nemajú alternatívu. Nuž a súčasťou dnes vzkriesenej multipolarity je, že v prepletených medzinárodných záujmoch si každý malý nájde „svojho“ veľkého a skryje sa za jeho široký chrbát. Lenže celé je to chúlostivé.
V socialistickom Československu sa žartovalo, že keď sa slony bijú, malé zvieratká ako prvé prídu k úrazu – a to isté platí, keď sa slony milujú. Vyznievalo to cynicky a nelojálne voči sovietskemu slonovi, lenže inštinkt nedôvery voči veľkým je od nepamäti súčasťou genetickej výbavy malých. Kto už s tým čo narobí?
Z každého biblického príbehu nejaké poučenie vyplýva. Dávidovým synom a nástupcom bol Šalamún, ktorý sa stal symbolom múdrosti aj bohatstva. Či zanechal nejakého potomka obor Goliáš, dejiny nezaznamenali. Budúcnosť sa zvykne nakoniec prikloniť na stranu odvážnych a mysliacich, treba jej však pomáhať.