Niežeby to Kočnerovi mohlo ešte azda nejako zvlášť pomôcť. Pokiaľ však bolo v časoch, keď sa ešte ukazoval na rôznych smotánkových podujatiach jeho obľúbenou pracovnou metódou mútenie vody, túto schopnosť, ako vidíme, nestratil ani po roku strávenom vo väzbe. Na prepisy korešpondencie s ním už stihli doplatiť prokurátori, prepisy komunikácie jeho pomocníčky „Ajušky“ nijako nevylepšili profil nejedného z politikov, a ktovie koho ďalšieho ešte podobný nepríjemný zážitok čaká v blízkej či strednodobej budúcnosti.
Kočnerovu korešpondenciu týkajúcu sa policajtov, prokurátorov, sudcov či politikov určite neslobodno brať na ľahkú váhu. Kto sleduje politiku a vo všeobecnosti fungovanie tohto štátu trochu bližšie aspoň niekoľko rokov, nebude si robiť prehnané ilúzie: zo známej ľudovej múdrosti, podľa ktorej na Slovensku každý každého pozná, nevyplýva len to, že kto chce, všade si nájde niekoho známeho. Vyplýva z nej, že aj grázli majú všade svojich známych.
Kočnerovu korešpondenciu týkajúcu sa policajtov, prokurátorov, sudcov či politikov určite neslobodno brať na ľahkú váhu.
Iste, netreba bezvýhradne nekriticky naskakovať na všetky telefonické či textové výstupy človeka, ktorý síce vraj na každého dôležitého človeka v štáte niečo vedel, lenže keď prišlo na vec, nikdy zo seba nedokázal vysúkať niečo, čo by k získaným (ukradnutým, kúpeným…) informáciám pridávalo nejaký ďalší význam. Jedna vec je dostať sa k esemeskám niektorých novinárov, vec iná je urobiť z nich niečo, čím by ich naozaj zdiskreditoval. Hoci Kočner sa rád tváril ako cisár, ktorý pohybom palca rozhodne o osude každého, kto by mu nešiel po ruke, v praxi vyzeral skôr ako niekto, kto múti vodu tak okato, že tým najzamútenejším zostane nakoniec aj tak vždy on sám.
Lenže – a toto lenže treba výrazne podčiarknuť – to všetko mohlo platiť predtým, ako boli zavraždení Ján Kuciak a Martina Kušnírová a ako začalo (aj) v tejto súvislosti vychádzať najavo nezákonné sledovanie a policajné lustrovanie novinárov, prokurátorov a možné ovplyvňovanie rôznych trestných vecí týkajúcich sa priamo či sprostredkovane Kočnera a jeho záujmov. Ak sa hovorí, že po tejto vražde nebude na Slovensku nič rovnaké, ako predtým, znamenať to musí, že nič nebude rovnaké nielen pre Kočnera, ale ani pre policajtov, sudcov a prokurátorov, nehovoriac o politikoch.
Sieť podnikateľov s politickými konexiami, ktorá má v hrsti justíciu a je schopná „vybavovať“ čokoľvek vo svoj prospech, nie je nijakou novinkou. Hovorí sa tomu organizovaný zločin alebo prenesene i mafia. A v boji s mafiou nepostačí, keď padnú hlavy na najdlhších krkoch. Padnúť musia všetky. Bez ohľadu na to, ktorý potentát bol ktorému z nich na koľkých rodinných žúroch hosťom.