A to hovoríme o Viedni, veľkomeste, ktoré sa dlhodobo pýši najlepšou kvalitou života v Európe, čo je spôsobené predovšetkým tým, že vedľa seba koexistuje niekoľko typov vlastníctva a užívania bytov: byty mestské alebo družstevné s regulovaným nájomným, byty súkromné aj prenajímané podľa trhových podmienok.
Východiskom pre túto situáciu je premisa, že „bývanie je na prvom mieste“. Človek, ktorý nemá zabezpečenú strechu nad hlavou alebo je nútený na ňu dať celý svoj plat, jednoducho nemôže plnohodnotne žiť a rozvíjať sa, má sťaženú možnosť založiť si rodinu alebo sa povedzme postarať o chorého príbuzného či seba samého. Viedeň dokonca i developerské projekty reguluje tak, aby boli nútené zohľadňovať všeobecnú dostupnosť. Nedávno aj portugalský Lisabon, poučený z krízovej sociálnej situácie, zaviedol politiku práva na bývanie.
Na Slovensku je, samozrejme, všetko inak. V rámci celej EÚ u nás vraj najviac mladých ľudí býva dlhodobo s rodičmi, pričom „mamahotel“ je synonymum výsmechu. A vysmievajú sa často tí, čo doživotne splácajú hypotéku banke, teda svojím spôsobom rovnako nemajetní. Lebo v zásade platí, že ak ste nemali šťastie na starých rodičov, po ktorých by ste zdedili niečo, čo si po revolúcii vtedy ešte za bagateľ odkúpili do súkromného vlastníctva, alebo vyslovene účelovo nevstúpite do lukratívneho manželského zväzku, slušnou prácou si zarobíte akurát na požičanú strechu nad hlavou, kým neotrčíte päty.