Na vidieckom obraze sa však objavujú trhliny, ktoré už nemožno prehliadnuť. Zo slovenských lúk a pasienkov takmer zmizol dobytok a očividne rednú stáda oviec. Krajina na jednej strane divie, pretože lúk sa zmocňuje les, a na druhej strane je násilne civilizovaná ako ešte nikdy predtým – na najúrodnejších pôdach rastú ako huby po daždi nové obytné satelity a priemyselné parky. Niektoré sú už opustené, hoci k nim vedú diaľnice.
Za ľahkovážnosť, s akou sa staviame k budúcnosti krajiny, budeme raz ťažko pykať. Vlastne už pykáme, stačí sa pozrieť na potravinový účet, z roka na rok sa čoraz viac kŕmime potravinami z cudzej špajze, presnejšie, jeme prebytky z bohatých krajín. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo nám medzitým upadli, ale zdá sa, že okrem generácie, ktorá sa postarala o sebestačnosť, to nikoho veľmi netrápi.
Žijeme na dlh, ten potravinový rastie rýchlym tempom. Na konci apríla 2019 opäť dosiahol rekord, keď zaťažil bilanciu dovozu a vývozu mínus 600 miliónmi eur. Sme krajinou neuveriteľných paradoxov. Napríklad takmer všetko hovädzie mäso, ktoré vyrobíme, vyvezieme. A na pokrytie smiešnej spotreby, päť kilogramov na hlavu a rok, mäso dovážame.
Po divokej privatizácii zostala krajina bez poriadnych mäsokombinátov, poriadnych preto, lebo tie, čo prežili, sa zbavili bitúnkov. Nečudujme sa škandálu s poľským mäsom. Doma je málo možností spracovať vlastnú hovädzinu, ide von a naspäť dovezieme niečo, z čoho potom všetkým vlasy dupkom stávajú.
Paradoxne, Miklošova téza, že všetko si dovezieme, sa naplnila za vlády ľavice.
Teraz sa Európa ide otvoriť hovädzine z USA a Latinskej Ameriky. Nebude to západná, ale najskôr stredná a východná časť Európskej únie, ktorá schytá z oboch Amerík mäso plné pochybností. Je to dané jednak nižšou kúpyschopnosťou, ale aj náročnosťou spotrebiteľov z nových členských krajín. Hoci Slováci radi deklarujú, že im záleží na pôvode potravín, pri kúpe rozhoduje cena, a nie pôvod.
Ruku na srdce, koľkí našinci sa pýtajú, odkiaľ mäso pochádza? Na rozdiel od Rakúšanov nevieme vytvoriť tlak na to, aby v našich obchodoch boli najmä slovenské potraviny. Aj preto, lebo kvalitné potraviny sú drahšie, samo hovädzie je najdrahšie mäso. Slovenské platy nie sú stavané na desaťeurovú roštenku, ani 25– či 30-eurovú sviečkovicu.
Tragédia poľnohospodárstva má, pravdaže, širšie korene, súvisí s tým, akú pozornosť mu politické elity venujú. Nejde len o peniaze investované povedzme do podpory automobilového priemyslu, v porovnaní s ktorým dostalo poľnohospodárstvo odrobinky. Ide aj o to, aký obraz vytvorili politici s prispením médií o poľnohospodárstve.
Paradoxne, Miklošova téza, že všetko si dovezieme, sa naplnila za vlády ľavice či za jej asistencie. Nečudo, že zoči-voči klimatickej zmene, ktorá prináša globálnu vojnu o potravinové trhy, stojí Slovensko ako nahý v tŕní.