Keď sa po storočí britskej nadvlády v roku 1997 Hongkong pripájal naspäť k Číne, Peking sa zaviazal, že prechod sa udeje pod heslom: Jedna krajina, dva systémy. Hongkong zostane autonómny počnúc trhovou ekonomikou, končiac súdnictvom a ochranou plurality názorov. Čínska vláda bude kontrolovať iba zahraničnú politiku a národnú obranu.
Takýto model spolužitia Číny a Hongkongu mal podľa sľubov Čínskej ľudovej republiky vydržať päťdesiat rokov s tým, že ďalšie generácie potom samy rozhodnú o jeho ďalšom osude. Nedopovedanou zostala nádej, že oba systémy dovtedy jednoducho splynú a rozdiely medzi nimi budú beztak už len minimálne.
Účelom tohto modelu nemalo byť len uľahčenie prechodu Hongkongu z britskej správy pod čínsku. Mal to byť vzor pre Macao a nápoveda pre politických dedičov Čankajška na Taiwane, ktorí síce odmietajú čínskych komunistov, vyznávajú však čínsky nacionalizmus, ktorý by mohol raz prispieť k zjednoteniu ostrova s hlavnou pevninou.
Vláda v Pekingu, ako aj vzbúrenci v uliciach Hongkongu zhodne tvrdia, že model dvoch systémov v jednom štáte nefunguje, a obviňujú z toho protistranu.
Dnes rovnako vláda v Pekingu, ako aj vzbúrenci v uliciach Hongkongu zhodne tvrdia, že model dvoch systémov v jednom štáte nefunguje, a obviňujú z toho protistranu.
Podľa Pekingu je diskreditácia tohto modelu hlavným cieľom nepokojov v Hongkongu, pričom tí, čo sa o takúto diskreditáciu usilujú, to robia z tých istých dôvodov, pre ktoré sa, naopak, Peking usiluje model udržiavať pri živote. Demonštranti, huckaní, ako inak, zahraničnými (západnými) diplomatmi, majú podľa propagandy pekinských úradov model dvoch systémov znemožniť v očiach obyvateľov Macaa a Taiwanu.
Demonštranti, ktorí už celé týždne rebelujú v uliciach Hongkongu – pričom v ochote pristúpiť k násiliu za miestnou poriadkovou políciou ani tak veľmi nezaostávajú – tvrdia to isté, len v opačnom garde: je to Peking, kto podľa nich dlhodobo a systematicky podkopáva model spolužitia dvoch systémov v jednom štáte.
Návrh zákona o vydávaní osôb podozrivých z trestnej činnosti na čínsku pevninu bol už iba príslovečnou poslednou kvapkou. Peking sa dlhodobo usiluje ovplyvňovať hongkonské prostredie nad rámec záväzkov z roku 1997. Vrcholom bolo, keď úrady z Hongkongu fyzicky uniesli niekoľko vydavateľov kritickej literatúry, ktorí sa vzápätí objavili pred čínskym súdom za domnelé „rozbíjanie jednoty“. Netreba dodávať, že súdnictvo v Hongkongu s britskou tradíciou sa riadi inými pravidlami ako súdnictvo na hlavnej pevnine…
Dva modely v jednej krajine by mohli spolunažívať, keby sa jeden z nich neusiloval o víťazstvo za každú cenu. Peking má pravdu: to, čo sa deje v Hongkongu, musí povzbudzovať separatistov zo všetkých ďalších oblastí Číny. Otázkou len je, nakoľko si za to Peking môže sám.