V Budapešti sa síce začali za okrúhlym stolom schádzať komunisti s opozíciou, no všetko napredovalo evolučným tempom. Až 19. augusta sa prvý raz zatriasla železná opona, keď úrady povolili otvoriť na tri hodiny hranice s Rakúskom. Na podujatí, ktoré vošlo do dejín ako Paneurópsky piknik, sa nezúčastnilo ani tak veľa Maďarov a Rakúšanov ako skôr občanov NDR. Na Západ sa ich vydalo zo šesť stovák.
V ten istý deň na veľvyslanectve NSR v Prahe registrovali 123 ľudí, ktorí utekali pred Honeckerovým režimom. Ich počet sa postupne zvýšil na tisíce, napokon mohli v troch vlnách vycestovať vlakmi do vytúženej krajiny. Malá Strana sa premenila na najväčšie skladisko opustených trabantov na svete. Vzápätí padol Berlínsky múr. Kto ešte vtedy mohol veriť, že sa u nás nič nezmení?
Napriek všetkému Maďarsku patrí prvenstvo, že nemeckým utečencom otvorilo bránu na slobodu. Dejiny však nezamrzli. Ani súčasné vzťahy medzi Maďarskom a Nemeckom nie sú také horúce ako pred 30 rokmi, hoci sa na včerajšom pikniku v Šoproni Angela Merkelová a Viktor Orbán na seba zdvorilo usmievali.
Paradoxne, kým v lete 1989 maďarskí predstavitelia strihali na hraniciach ostnatý drôt, teraz na opačnej strane štátu stavajú plot pred utečencami. Premiér dokonca naliehavo žiadal, aby mu Európska únia uhradila aspoň polovicu výdavkov. Nemeckú kancelárku, ktorá pred niekoľkými dňami opätovne obhajovala svoju migračnú politiku, muselo vytočiť. A to ktosi veľmi múdry roku 1992 prorokoval, že sa dejiny končia.