Čierno-biele videnie histórie aj súčasnosti

Tragický, no z pohľadu ľudí stojacich pred hlavňami tankov aj hrdinský 21. august 1968 patrí medzi tie dni, ktoré by sme si nemali pripomínať iba pri okrúhlych výročiach. Vlani, pri 50. jubileu sa o tom, samozrejme, písalo veľa, otvárali sa výstavy, kládli vence na miesta skonu obetí „internacionálnej pomoci“.

20.08.2019 20:00
debata (9)

Keď si však odbojári s aktivistami Spoločnosti A. Dubčeka chceli uctiť pamiatku ústredného predstaviteľa Československej jari pri jeho hrobe a obtelefonovali všelijaké inštitúcie, ďalších záujemcov o spomienkový akt nenašli. Až neskôr do Slávičieho údolia prihrmel premiér Peter Pellegrini s niekoľkými ministrami. Inak nik.

Historici postoj k obrodnému procesu z konca 60. rokov po novembri 1989 postavili z hlavy na nohy. Suché, anonymne podávané dejiny, založené na „zákonitostiach triedneho boja“, sa zaľudňovali. Aj vďaka tomu, že mnohí hlavní aktéri ešte žili a staršie generácie si tie časy dobre pamätali, vrátane všeobecného nadšenia, keď sa KSČ tešila najväčšej popularite.

Ale kto dnes verejne povie, že to boli reformní komunisti, ktorí iniciovali vtedajšie zmeny? Komunisti, ktorí po vojenskej intervencii Varšavskej zmluvy a následnej normalizácii pochopili, že ten režim bol nereformovateľný. No taká je dialektika poznania.

Teraz si však už celkom vystačíme bez Alexandra Dubčeka, Josefa Smrkovského, o Ludvíkovi Svobodovi ani nehovoriac. Bolo tu len štyridsať rokov temna. Dokonca sa história premaľováva v predstihu. Niet oficiálneho vyhlásenia PS, ktoré by neobsahovalo mantru „kočnerovská generácia“, pričom sa nemyslí iba na politikov. Opäť stávajú noví bojovníci, ktorí bez pardonu zboria starý svet.

Nielen pri tvorbe dejín, ale ani súčasnosti nie je nič škodlivejšie ako čierno-biele videnie.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 9 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #August 68 #Alexander Dubček