Pokiaľ napríklad človek chorý na leukémiu nepochádza zo zámožnej rodiny, kde asi tak vezme navyše 2 165 eur na udržovaciu látku, ktorá mu vystačí na dva mesiace? Ale aj iné, nižšie prírastky cien môžu spustiť alarm v rodinných rozpočtoch. A čo keď pacient žije sám?
Dobre tušíme, čo bude nasledovať. Lieky obmedzí či úplne vynechá. Alebo bude nútený zmeniť svoju liečbu, aby ho to vyšlo lacnejšie. Aj za tým číha nebezpečenstvo. Kto si takýto krok vezme na zodpovednosť? Lekár, ktorý nemá len kontrolovať jeho zdravotný stav, no aj úspešne liečiť? Peniaze a šetrenie nadovšetko, zdravie a hoci aj život je čosi druhoradé.
Kam sme sa to dopracovali? Pritom viacerí odborníci a organizácie na nedostatky súčasnej liekovej legislatívy dlhšie upozorňujú. Zdá sa, že ministerstvo zdravotníctva je nedoslýchavé. Asi preto, lebo už pol roka v lekárňach okrem iného nedostanete antibiotické ušné kvapky.
Situáciu neuľahčí ani nedávno prijatý zákon o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, podľa ktorého už nebude možné, aby výrobcovia kompenzovali doplatky za lieky. Keď pacientom zo slabších sociálnych pomerov budú lekári v masovom počte meniť liečbu, trh na to bude sotva pripravený. „Lacnejších“ medikamentov bude nedostatok, ľudia ostanú bez liekov a bludný kruh sa uzavrie.
Rezort má do konca roka ešte čas, aby túto chybu napravil. Verme, že ho využije v prospech pacientov.