Britská kráľovná jeho žiadosť o prerušenie schôdze parlamentu, ktorý tak dostane tesne pred termínom vystúpenia Británie z únie len pár dní na to, aby nejako zareagoval, odobrila. Jej úloha je však v britskom systéme dosť slabá na to, aby rozhodujúca časť viny nepadala na ňu, ale na hlavu vlády. Viny? No práve.
Johnsonov krok je formálne možný. Dokonca i jeho kritici pripúšťajú, že za normálnych okolností by zdôvodnenie, podľa ktorého prebiehajúca schôdza parlamentu už dávno vyčerpala svoj legislatívny program a nová vláda (tá jeho) nemá ako predkladať svoje vlastné návrhy, bolo nielen prípustné, ale žiaduce. Toto však nie sú normálne okolnosti, a vie to tak Johnson, ako aj jeho kritici. Výkriky o útoku na demokraciu, výzvy na neposlušnosť a masová petícia nie sú preto nepochopením ducha britskej demokracie. Skôr naopak.
Celé dekády protieurópske krídlo konzervatívcov a strany typu UKIP presviedčali voličov, že EÚ dusí britskú demokraciu, pretože britský parlament pod Bruselom nemá stopercentnú vládu nad záležitosťami monarchie vo svojich rukách. Otázka národnej suverenity bola v kampani proti členstvu v EÚ vždy spojená so suverenitou britského parlamentu, ktorý je priamo odvodený od vôle národa vyjadrenej vo voľbách.
Otázka národnej suverenity bola v kampani proti členstvu v EÚ vždy spojená so suverenitou britského parlamentu, ktorý je priamo odvodený od vôle národa vyjadrenej vo voľbách. Dnes tí istí broja proti parlamentu a upierajú mu právo prehovoriť do nepochybne najdôležitejšej udalosti britských dejín za dlhé desaťročia.
Dnes tí istí broja proti parlamentu a upierajú mu právo prehovoriť do nepochybne najdôležitejšej udalosti britských dejín za dlhé desaťročia. Premiér a tí, čo ho používajú ako baranidlo v boji za tvrdý brexit – ich skutočný cieľ od samého začiatku – používajú typicky trumpovský obrat: Johnson, ktorý sa stal premiérom bez volieb, a všetci tí zazobaní elitári za jeho chrbtom sú jedinými pravými „predstaviteľmi ľudu“, ktorý prehovoril pred tromi rokmi v referende, zatiaľ čo riadne zvolený parlament a všetci tí, čo sú proti brexitu, predstavujú establišment, ktorý chce vôľu ľudu ignorovať.
Lživosť takéhoto naratívu ani netreba zvlášť dokazovať. Všetci brexitéri tvrdili, že brexit znamená dohodu s Európou. Všetci do jedného sa zaklínali parlamentom. A ak je odpor voči tvrdému brexitu známkou príslušnosti k establišmentu, potom k nemu patria tri štvrtiny britskej verejnosti, ktorým sa perspektíva strát a chaosu po odchode z EÚ bez dohody ani trochu nepozdáva.
Namiesto rozloženia spojenej Európy, na čo sa tak tešili jej nepriatelia a čo sa malo začať odchodom Spojeného kráľovstva, sa tak najprv možno dočkáme rozloženia Spojeného kráľovstva. Hovorí sa: "Kto chce kam…“ Lenže väčšina britskej verejnosti tam očividne nechce. Aj preto je krok jej politických elít útokom na princípy demokracie a dodržiavanie formálnych pravidiel na tom nič nezmení.