Prvou je mierne zvýšený plat pre začínajúcu pedagogičku, druhou väčšia benevolencia pri volení prvého povinného cudzieho jazyka. Už nejaký čas platilo, že to bola len angličtina. Teraz to môže byť aj iný jazyk, rozhodnutie však ostáva na škole.
Kritici tohto návrhu ministerky Martiny Lubyovej argumentujú tým, že ide o jazyk „biznisu, informačných technológií a vedy“. To všetko síce sú užitočné odvetvia, ale užitočnosť sama osebe ešte neprispieva k lepšiemu rozvoju spoločnosti – a už vôbec nie ku kvalite úrovne povinného jazyka. Angličtina sa na základe takéhoto prístupu pričasto mení na akési robotické esperanto, vďaka ktorému síce možno aj s jej elementárnymi znalosťami dostanete miesto niekde za počítačom, ale premýšľať vás to veľmi nenaučí.
Zmyslom učenia sa akéhokoľvek jazyka nemá byť v prvom praktické uplatnenie, ale naučiť sa myslieť v súvislostiach. S tým potom zväčša prichádza aj oveľa kvalitnejšie uplatnenie.
Ďalej teda vidia tí, čo zmenu podporujú, napríklad germanisti alebo rusisti. Viacjazyčnosť a benevolencia pri výbere prvého cudzieho jazyka skutočne vytvárajú pluralitnejšie prostredie, v ktorom ľudia dokážu rozvíjať svoje schopnosti v rôznorodejších sférach. Navyše, s každým novým jazykom sa ten ďalší už učí ľahšie. Nenadarmo bola kedysi povinná latinčina – človek tak mal v zápätí kľúč k mnohým moderným jazykom. Je to ako malá násobilka: Raz ju pochopíš, a všetko ide oveľa ľahšie.