Výsledkom prieskumu je naoko paradox: Mladí ľudia sa nestotožňujú s politickými extrémistami, ale zároveň prejavujú pomerne vysokú nechuť voči rôznym sociálne či etnicky (najčastejšie oboje) znevýhodneným skupinám.
Úplne najviac podľa prieskumu mladým ľuďom vadia Rómovia, utečenci pred vojnou či klimatickými zmenami (najčastejšie oboje) a moslimovia. Odpor prejavujú aj voči dlhodobo nezamestnaným či bezdomovcom (najčastejšie oboje). Teda všetko voči skupinám, s ktorými má našinec mizerný, ak vôbec dáky priamy kontakt či skúsenosť. Možno s výnimkou Rómov, hoci si trúfam opodstatnene sa nazdávať, že aj voči tejto komunite vzniká najväčší odpor práve medzi tými, ktorí rómske osady videli len v televízii. Prieskum sa realizoval pomocou položenia jasnej otázky: „Prekážala by vám osoba z niektorej z týchto skupín v susedstve?“ Prefíkaná otázka, odpoveď môže byť vlastne len áno alebo nie. Dá sa z toho naozaj spoľahlivo určiť, či sa človek bude naozaj správať ako rasista či extrémista?
O tom, ako ľudia skutočne reagujú na prítomnosť iného elementu, zväčša najlepšie ukazujú „prieskumy“ priamo tam, kde je to realita, nie hypotetická otázka. Takéto spolužitie, hoci nebýva bez problémov, spravidla poukazuje na väčšiu schopnosť vzájomnej komunikácie, ako by sa zdalo. Ak však z výskumu predsa plynie užitočný poznatok, tak vari potvrdenie, že ak aj sme sami súčasťou niektorej znevýhodnenej skupiny, ešte nás to automaticky nerobí citlivejšími voči hendikepom iných.