Jednoducho povedané, odchod štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti z funkcie nezvládli ani Monika Jankovská, ani väčšina predstaviteľov opozície.
Je nepochybne nepríjemné, keď niečie meno denne prepierajú médiá v súvislosti s nejakými podozreniami. Tobôž, keď má ísť o údajný čulý kontakt s človekom obvineným z podvodov, korupcie a objednávky minimálne jednej vraždy. Určite je nepríjemná aj predstava, že niekto by mal neplánovane a predčasne opustiť svoj post na ministerstve.
Jankovskú však nikto nepopravil a ani jej verejne známe curriculum, ani vyšetrovanie, v súvislosti s ktorým sa pred týždňom začalo spomínať jej meno, nenaznačujú, že by sa jej diala nejaká tragická krivda. Napokon, neodchádza ani na úrad práce, ale rovno do sudcovského talára, čo by za krivdu určite nepovažovala drvivá väčšina obyvateľov nášho štátu.
Zloženie jednej verejnej funkcie nie je nijakou „verejnou popravou“ a čo i len nepriame útoky na adresu vyšetrovateľov závažných zločinov sú v tejto súvislosti absolútne nevhodné. Známkou absolútneho nedostatku vkusu a politickej prezieravosti sú zasa na druhej strane výkriky o tom, na koho všetkého ďalšieho z verejnej sféry má kto už „nabrúsené nože“.
Pokiaľ ide o vinu či nevinu, vždy je múdrejšie nedať sa ďalej obviňovať a vláčiť po médiách. Aj čisto ľudsky býva teda správnejšie ustúpiť a počkať si na potvrdenie neviny (ak je toto ten prípad) a potom sa prípadne s veľkou slávou vrátiť na bojisko. O tom, že je to lepšie politicky, už ani nehovoriac.
Absurdné „dôkazy“, že médiá ju vláčia neprávom, napríklad v podobe zdôrazňovania, že svoj mobilný telefón odovzdala vyšetrovateľom dobrovoľne (a čo sa s nimi mala oň pobiť?!), by ešte predstavovali možno len bežný slovenský funkcionársky folklór. Horšie bolo, keď začala Jankovská naznačovať, že celá akcia vyšetrovateľov je nepochopiteľná a nesprávna…takmer ako na niečiu objednávku. Hoci na priamu otázku potom takúto interpretáciu odmietla, už len náznaky by v prípade, že by sama neodišla, stáli za výrazné zdvihnutie obŕv jej nadriadených v exekutíve.
Nuž ale keď sa Jankovská diskvalifikuje rozprávaním o lynčoch a svinstvách, čo potom predstavitelia OĽaNO, ktorí majú, slovami Jaroslava Naďa, „nabrúsené nože“ na ďalšie postavy z exekutívy a verejnej správy? Ak už niekomu nepríde nevhodné vyjadrovať sa ani len v nepriamej súvislosti s jednou dokonanou a viacerými objednanými vraždami takýmto slovníkom, žiadať ho, aby napríklad uznal, že odchod Jankovskej je bez ohľadu na to, čo hovorí ona sama, výsledkom aj tlaku jej šéfa vo vláde, by už bolo naozaj asi príliš sofistikované.
Opozícia, ktorá nie je schopná uznať výhru za výhru (na tomto mieste to vyznie neuveriteľne, ale asi jediný, kto sa v tomto vymkol, bol Ľubomír Galko) a dožaduje sa jedine „totálnej vojny“, nemá najmenšie právo sťažovať sa, keď druhá strana rozpráva o popravách a lynčoch. Sú to dve strany rovnakej mince.