Hoci obeťami holokaustu sa stali prevažne Židia, bolo by neobozretné hovoriť výlučne o židovskej skúsenosti v danom dejinnom období. Mohlo by to viesť aj k tomu, že sa niečo podobné nemôže zopakovať, že koncentračné tábory predtým neexistovali alebo že sa to nemôže stať aj celkom inej, naoko nepravdepodobnej skupine.
Inými slovami, modernosť je tekutá: včera víťaz sa ľahko môže stať porazeným alebo opačne. Silné slová či rozdúchavanie nevraživosti vtedy, keď je nevyhnutné pomenovať hlboké, zložité sociokultúrne a socioekonomické javy a neupadať do princípu kolektívnej viny, sú nebezpečné vždy a pre kohokoľvek.
Dnes je pamätný deň pamiatky obetí holokaustu, zla, ktorého masové rozmery otriasli každou ľudskou vierou v dobro. Udalosť o to strašnejšia, o čo väčšmi sa odohrávala ukrytá pred zrakmi verejnosti. Týmto oddelením od reality vzniká podľa Baumana dojem, že sa nič nedeje. Človek vystavený priamemu pohľadu na násilie reaguje inak, ako keď je násilie kdesi za dverami alebo vo sfére agresívnych a tupých virtuálnych diskusií. Nie je javom náhodným, vyvíja sa pomaly, prehlbuje sa sociálnou nerovnováhou a vytvára nepriateľov medzi tými, ktorí sú v hĺbke duše priatelia.
Hannah Arendtová to nazvala banalitou zla: je také všedné, že mu môže podľahnúť ktokoľvek. Možno práve toto by malo byť hlavným varovným mementom pre našu súčasnosť, v ktorej mnohí poukazujú na viny iných, ale brvno vo vlastnom oku nevidia.