Ale ani to nestačilo, aby bol parlament uznášaniaschopný. Napriek tomu, že sa im päť zástupcov vládneho tábora ponúkalo do potrebného počtu. A tak členom klubov SaS, OĽaNO, Sme rodina a nezávislým neostávalo nič iné, len aby sa v kruhu chytili za ruky a zaspievali si: „Málo nás, málo nás, poď, Borisko, medzi nás…“
Apropo, Boris Kollár, jeden z hlavných iniciátorov odvolávania Petra Pellegriniho, v tom čase „robil charitu“ za Atlantickým oceánom a chýbali i ďalší chrabrí protivládni bojovníci.
Samozrejme, na vine je opäť Pellegrini, lebo nezabezpečil dostatočnú účasť koaličných zákonodarcov na zosadenie svojej vlády. Tým sa asi znovu „spreneveril svojmu poslaniu, svojmu verejnému prísľubu, voličom, ako i ostatným občanom SR, ktorých záujem by mal chrániť,“ ako sa uvádza v návrhu opozície. Pochopiteľne, najmä tí, čo ho podpísali, mali sedieť v rokovacej sále. Nestalo sa tak.
Paradoxné na tom je, že v podstate „už niet o čom“. Monika Jankovská – kardinálny opozičný argument – minulý týždeň abdikovala z postu štátnej tajomníčky po tom, čo ju na to nepriamo vyzval premiér.
Opozičné strany však už mali vypracovaný scenár, kto s čím na schôdzi vystúpi, a asi im prišlo ľúto vzdať sa nadpráce, keď už do nej vložili toľko námahy. Pritom občanov vrátane ich potenciálnych voličov by iste viac potešilo, keby svoju drahocennú energiu nevenovali iba vykresľovaniu hrôzostrašných obrazov, ale najmä predstaveniu konkrétnych riešení, ako zlepšiť situáciu na Slovensku. V tomto smere sme od nich zatiaľ toho veľa nepočuli.