Splnili sme všetko, na čo si v Bruseli spomenuli. Privatizovali sme najlepšie podniky, pre fabriky zahraničných investorov odvádzame lacnú a veľmi kvalitnú prácu. Za to všetko máme balík eurofondov a rast ekonomiky a životnej úrovne, ktorá je síce z pohľadu Západu živorením, ale pre Slovensko je to stále podstatne lepšie ako pred rokom 2004.
Lenže koľko krajín vstupovalo do EÚ v štýle Slovenska? Mnohé zistili, že nemusia Brusel až tak počúvať, hrozienka im zostanú a drahé úroky západným štátom odvádzať nemusia. Prišli na to v Česku aj v Poľsku.
Horšie je, keď sa vypočítavá politika dopĺňa populizmom a finančnou nezodpovednosťou. To už sme v Maďarsku a najmä v Grécku. To je navyše člen eurozóny, a tak sa mu musí prispôsobovať úzky kruh krajín so spoločnou menou. Gréci si prejedli budúcnosť, keďže eurozóna mala zlý systém kontroly a dovolila im to.
Ak nalievanie peňazí nepomôže a šialení politici vo svete prepojení na top podnikateľov sa rozhodnú, že sa to všetko sekne, doplatí na to chudobná a stredná trieda.
Akú súvislosť má grécky príbeh s aktuálnou menovou politikou v eurozóne? V spoločenstve sú štáty, ktoré žijú na dlh a nevedia sa z toho dostať: Grécko a čoskoro možno i Taliansko a Španielsko. Potom sú tu krajiny s extrémne silnou ekonomikou a veľkými rezervami, ktoré môžu v prípade krízy použiť (Nemecko), stredne zodpovedné krajiny, ktoré žijú z minulých hospodárskych úspechov (Francúzsko) aj zodpovedné, no malé štáty (Slovensko).
Naštartovať ekonomiky v každej z nich tak, aby išlo o udržateľný rast a nie o umelé nalievanie peňazí, je nadľudské až nemožné. O to ťažšie sa dá niečo také vykonať, keď je svet na pokraji krízy, ktorú vyvoláva obchodný spor USA a Číny či hroziaci brexit.
Európska centrálna banka sa rozhodla zlacniť peniaze až nadoraz, oslabiť euro, podporiť tým export a infláciu v prospech biznisu. Rizikom sú extrémne lacné úvery, preúverovanie ľudí, firiem, celých krajín, predovšetkým na juhu eurozóny. Hádam to vyjde, ale nemusí.
Ak nalievanie peňazí nepomôže a šialení a vplyvní politici vo svete prepojení na top podnikateľov sa rozhodnú, že sa to všetko sekne, odpíšu sa straty a ideme rásť nanovo, doplatí na to chudobná a stredná trieda. Rizikom by v takom prípade bol pád trhov, prepadnutie úspor, devalvácia meny. Teoreticky by to nik nemusel chcieť, no to nemusí stačiť. Svet je preúverovaný a žiť na dlh sa donekonečna nedá.
Nie je normálne, aby štvorizbový byt v Bratislave na periférii stál 150-tisíc eur, a to nie je ešte strop. Veď mesačný príjem dvojice dospelých ľudí v hlavnom meste v čistom vychádza na dvetisíc a usporia z toho vari 300 eur. Ceny bytov sú nafúknuté, aj keď sa zatiaľ ponúka, našťastie, dostatok pracovných príležitostí.
Lenže v mnohých regiónoch to je ešte horšie a hranica medzi dobrým a zlým vývojom ostáva tenká. Stačí, aby USA zaviedli clá na autá z EÚ a kríza vo svete aj na Slovensku bude neodvratná.