Zdá sa preto ešte trochu predčasné hovoriť, spolu s principálom toho jednočlenného ansámblu, o „dobrom boji“, ktorý vraj bojoval. V každom prípade iný účel ako oživenie preferencií si v prípade schôdze, aká od piatka do pondelka zúrila v útrobách Národnej rady, predstaviť pri najlepšej vôli nemožno.
Monika Jankovská nezložila funkciu po tom, čo sa v médiách začal prepierať jej kontakt s človekom, ktorého dnes všetci niekdajší známi z jeho bohatého telefónneho zoznamu opúšťajú najmenej druhou kozmickou rýchlosťou. Odišla vtedy, keď od nej dal najprv ruky preč jej rezortný minister a vzápätí predseda vlády, ktorý jej odporúčal, aby sa zamyslela nad užitočnosťou ďalšieho zotrvávania vo funkcii.
Uznávame, že pre politika s jemnocitom a so spôsobmi predsedu OľaNO sú takéto maniere hlboko pod prahom vnímania. Inak povedané, ak Peter Pellegrini nedal Jankovskú sťať a neobjednal preto aspoň na jedno popoludnie bratislavské Námestie SNP, neurobil vlastne nič…
Vládna koalícia, ktorej by sa už vlastne tak ani nemalo hovoriť, keďže jej formálna zmluva vypršala a nová sa nikde na obzore nečrtá, medzitým v parlamente stratila väčšinu, keď Most-Híd opustili ďalšie známe tváre. Fakt, že minimálne niektoré z nich mieria k Tomášovi Druckerovi, je zaujímavý, ešte zaujímavejšie je však nateraz to, že vláda nieže nemá väčšinu, ale nemá väčšinu na všetko.
Tak napríklad na to, aby odrazila rituálny útok opozície (v prvom rade Matoviča) na premiérovu stoličku, a teda na celú vládu, väčšinu ešte stále má, dokonca i bez zmluvy. Či bude mať väčšinu napríklad aj na schválenie štátneho rozpočtu na budúci rok – a to bude musieť byť onakvejšia väčšina v porovnaní s tou, ktorá stačila tentoraz – to sa ešte len uvidí.
Vo vládnom Smere sa schyľuje k novému sčítaniu duší: či sa tak stane ešte pred voľbami, alebo až po nich, závisí predovšetkým od hlavných aktérov. Veľké sčítanie duší však čaká i dnešnú opozíciu.
Uvidí sa však i všeličo iné. Napríklad aké rozuzlenie prinesú blížiace sa parlamentné voľby pre strany, ktoré dnes vyrábajú tlačenicu na pravom a stredopravom brehu politickej scény. Je čoraz zjavnejšie, že vo vládnom Smere sa schyľuje k nejakému novému sčítaniu duší: či sa tak stane ešte pred voľbami, alebo až po nich, závisí predovšetkým od hlavných aktérov. Veľké sčítanie duší však čaká i dnešnú opozíciu. A už dnes je to cítiť vo vzduchu.
Človek vôbec nemusí byť voličom Smeru na to, aby si dokázal tipnúť víťaza v prípade, že by Pellegrini s Matovičom súťažili o to, kto z nich je politicky príčetnejší. Dalo sa preto očakávať, že ani v opozičných radoch schôdza Národnej rady proti Pellegrinimu, zvolaná a režírovaná práve Matovičom, veľa autentických vášní nevzbudí. Ak vášne víria, je to skôr na opozičnej strane a slovná prestrelka Borisa Kollára s Andrejom Kiskom na úsmevnú tému: Kto môže za to, že nám vládne Pellegrini? dozaista nebola posledným príkladom.
Jednoducho vládna koalícia už neexistuje a o trvanlivosti jej opozičného náprotivku zatiaľ možno hlboko pochybovať.