V časovom pásme vymedzenom heslom: „Teraz alebo nikdy!“ sa práve nachádza kdesi tesne pred koncom fázy „Teraz“. V prezidentských voľbách Harabin síce neuspel, svoju značku však vrátil do všeobecného povedomia. Čas letí a nabudúce už môže byť neskoro. Takže teraz.
Milovníci hoaxov a lží o svete, ktorý spoločne obývame, vo voľbách dostanú možnosť siahnuť takpovediac po origináli namiesto toho, aby sa museli uspokojiť s napodobeninami či o poznanie slabšími derivátmi dankovsko-kollárovsko-kotlebovského razenia. Napokon, nezabúdajme, že „vlasť“ po rusky znamená moc a o tom, že tento, prepytujem, politik by si moc dokázal vychutnávať ako málokto iný, škoda pochybovať.
Ale vážne. Harabin nie je schopný parlamentné voľby vyhrať (dokonca ani „vy-hrať“). Je príliš zaťažený rokmi v politike na to, aby sa tváril ako nová metla a príliš málo zdatný rétor a herec na to, aby zaujal väčšie množstvo nových voličov. Na Trumpa je príliš obyčajný, na Le Pena bez zázemia a na Faragea primálo zábavný. Neznamená to však, že na predvolebnej a povolebnej scéne nemôže zamiešať karty iným.
Harabin je príliš zaťažený rokmi v politike na to, aby sa tváril ako nová metla a príliš málo zdatný rétor a herec na to, aby zaujal väčšie množstvo nových voličov.
Jeho cieľová voličská skupina isto ocení jeho agresivitu – či už verbálnu, alebo inštitucionálnu v podobe večných súdnych sporov s kadekým o kadečo – samotní títo voliči však patria skôr do skupiny tých nestálych a nespoľahlivých. Túžba po odplate (za čokoľvek, voči komukoľvek) je silný motivačný faktor, lenže hranica medzi pomstychtivým voličom a zlostným nevoličom je tenká a čiastočne vedie práve naprieč touto skupinou.
Liberálom veľa hlasov neuberie, na to je jeho propaganda prvoplánová a veľmi jednoduchá. Ak by odčerpal hlasy SNS a súčasne Kollárovmu hnutiu Sme rodina (čiastočne vari aj OĽaNO), jeho účinok by bol na vládno-opozičnej osi v podstate neutrálny. Uvidíme len, ako sa k jeho kandidatúre postaví časť voličov Smeru, spracovaná billboardmi vlastnej strany o ochrane Slovenska pred utečencami, polopravdami svojich predstaviteľov o politikách Európskej únie, nezmyslami o Istanbulskom dohovore či Marrákešskom pakte…
Na jednej strane môže Harabinova prítomnosť vo voľbách motivovať rozličné konzervatívne a pseudokonzervatívne kruhy, pôvodom z rôznych strán, snažiť sa o vznik „národnej aliancie“, ktorá by sa pohybovala nebezpečne blízko pravého okraja scény. Na druhej strane môže byť poučným pripomenutím rozličným tzv. pragmatikom, ktorí sú v mene moci vždy prichystaní obetovať idey a princípy: džin pohrávania sa s nízkymi pudmi v politike sa iba tak na požiadanie nikdy do fľaše nevráti.
Odpoveď na heslo Teraz alebo nikdy je v tomto prípade jasná: radšej nikdy. Žiaľ, na to je však už možno príliš neskoro.