Obyvatelia Svidníka a okolitých obcí v tom čase už niekoľko týždňov s napätím počúvali dunenie delovej kanonády spoza Karpát, cestami rachotili nepriateľské tanky a transportéry, vzduch štipľavo voňal pušným prachom. Ktovie, ale možno ľudia z Vyšného a Nižného Komárnika 6. októbra 1944 v tom hrmení zbraní začuli aj mužné hurááá!, keď slovenskí a českí vojaci zo Svobodovej armády prekročili naše štátne hranice.
Boli už dlho, a najmä od konca augusta, keď v Banskej Bystrici vypuklo Povstanie, netrpezlivo očakávaní. Tisíce očí v tých týždňoch s nádejou hľadeli na mapu východnej časti republiky. Iste, plány na ideálnu situáciu v strednej Európe boli pôvodne optimistickejšie: hádam už v septembri mali osloboditelia prebrodiť vody Váhu. Lenže kedy dejiny zastihnú ľudí v ideálnom rozpoložení? Aj keď sa na to poctivo pripravujú…
Šiesteho októbra sa však prebili do vlasti, spolu so sovietskymi druhmi v zbrani. Šlo o obrovskú pomoc povstalcom, veď boje v karpatských priesmykoch viazali výraznú časť nemeckého wehrmachtu. Ale prišli, napriek veľkým stratám. A to si treba každoročne pripomínať. Už len preto, lebo každý rok dozrieva nová generácia, ktorá nemá potuchy – a ak má, tak dosť chabú – o tom, čo sa tu pred trištvrte storočím udialo.
Táto epocha našich národných a svetových dejín patrí medzi tie najsvetlejšie v modernej dobe. Preto by sme nemali premenovávať námestia a ulice ani rušiť sochy či pamätné tabule v našich mestách a obciach, spojené s dejinami a osobnosťami tých liet. Pripomínajme si históriu, analyzujme ju a hoci aj prehodnocujme. Ale objektívne a dôstojne voči tým, ktorí ju pretvárali v mene lepšej budúcnosti nás všetkých.