Ľubomír Galko a spol. roztáčali vo svojej strane mlynček, ktorý mal zomlieť predsedu po voľbách. Iste, už dlhšie bolo zrejmé, že na jar SaS dopadne horšie, ako pred štyrmi rokmi, akurát zmena vedenia krátko pred voľbami by mohla privodiť úplnú katastrofu.
Keď Sulík v odpovedi zvolil priamu konfrontáciu a zvolal kongres, kde sa mala otázka šéfovania vyriešiť ešte pred voľbami, galkovci neprišli, založili platformu a ďalej sa venovali hre na skrývačku. Vlastne neprišli nikam, kde by hrozil nejaký otvorený boj, až napokon neprišli ani na zasadnutie Republikovej rady SaS, kde mali, na rozdiel od straníckeho kongresu, proti sulíkovcom väčšinu.
Ako sa asi mohol skončiť taký vnútrostranícky „boj“, v ktorom sa jeden tábor spolieha akurát na patetické výkriky v médiách? Čakali, že Sulík si o sebe odrazu prečíta, že je autokrat, a položí sa? Samozrejme, že keď predseda pochopil, že strana, ktorú si vlastnoručne vymyslel a založil, je rozčesnutá na dve krídla, použil všetky svoje dostupné páky na to, aby zvíťazilo jedno – to jeho.
Čakali, že Sulík si o sebe odrazu prečíta, že je autokrat, a položí sa?
Zatiaľ čo v afére SaS ani na jednej strane nevidno kladných hrdinov, konanie Richarda Sulíka je aspoň technicko-mocensky uchopiteľné. Konanie Ľubomíra Galka vykazuje skôr – aj bez špekulácií o čudných spolupracovníkoch poslanca Rajtára a pod. – známky zákulisných hier, pri ktorých je dôležité zostať čo najdlhšie za oponou a to najhoršie, čo sa vám môže stať, je to, že vám do očí náhle zasvieti reflektor.
Čo je v podstate presne to, čo sa stalo, a vedrá špiny, ktoré teraz na seba s chuťou vylievajú obe znepriatelené partie, na tom veľa nezmenia. I keď ľudia sa nepochybne radi popasú na článkoch o tom, kto na koho v SaS dokáže použiť šťavnatejšie prirovnanie a kto na verejnú scénu vyhodí viac kusov starej straníckej bielizne…
Už zo zámerov Juraja Drobu zostať ďalej vo funkcii bratislavského župana a z faktu, že Lucia Nicholsonová je čerstvou europoslankyňou, je zrejmé, že akvizície, ktoré mali Sulíkovi pomôcť vyplniť vyprázdnené miesta na kandidátke do volieb, boli viacmenej otázkou vylepšenia optického dojmu. Isteže, kto by teraz na nejaké seriózne spájanie svojej ďalšej kariéry s touto stranou pomýšľal?
Na druhej strane, čerstvý odídenec Galko nebude Sulíkovi nijakou vážnejšou konkurenciou. Ani ako podpredseda strany v porovnaní so šéfom veľa preferenčných krúžkov nenazbieral. Navyše v histórii SaS prakticky nemožno nájsť jedinú vec, ku ktorej by sa Galko vyslovoval inak, nebodaj nesúhlasne. Jeho súzvuk s predsedom bol dokonalý. Až do chvíle, keď predseda zistil, že sa ho pokúša nahradiť.