K tomu sa teraz dá prirátať hrozba amerických a trochu aj európskych sankcií, ako je napríklad zbrojné embargo. Mohli by tieto opatrenia pribrzdiť plány tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana súvisiace s vojenským dobrodružstvom v severovýchodnej Sýrii?
Azda. Otázne je, ako si Ankara vyhodnotí vážnosť tohto tlaku. Veď americký prezident Donald Trump svoju zahraničnopolitickú nemohúcnosť zahaľuje do provokatívnych tweetov a vyhlásení. Najprv problém vyrobí alebo minimálne prispeje k jeho zhoršeniu. Neraz na základe niečoho, čo si vypočul od „hovoriacich hláv“ na Fox News. Potom sa vláda musí pretrhnúť, aby vysvetlila, čo a prečo niečo robí.
Podľa denníka Guardian to vyzerá tak, že v tejto chvíli Biely dom bude presadzovať vysvetlenie, že Turecko by podniklo inváziu v každom prípade. Stiahnutím vojakov Trump chránil americké životy. Nedá sa úplne vylúčiť, že to tak naozaj bolo. Ak však teraz vládca Oválnej pracovne uvalil na Turecko sankcie, možno mal tvrdší postup skúsiť ešte pred vojenskou operáciou. Najmä, keď si bol Washington taký istý, že k nej dôjde. A okrem toho sa Trump rád hrdí tým, aký je vraj skvelý vyjednávač.
Problém v Sýrii nie je len Trumpova nejasná šou. Ani Európska únia sa veru zatiaľ nemá čím chváliť. Hľadanie jednoty EÚ ide len pomaly. Takmer nič nesvedčí o tom, že by si v tejto chvíli Západ chcel príliš páliť prsty v Sýrii, keď to neurobil ani predtým.
Problém v Sýrii však nie je len Trumpova nejasná šou. Ani Európska únia sa veru zatiaľ nemá čím chváliť. Hľadanie jednoty EÚ ide iba pomaly. Najprv ju azda viac ako samotná turecká invázia pobúrili Erdoganove vyhrážky, že pošle do Európy utečencov. (V tomto kontexte je zaujímavé sledovať, ako dobre si aspoň navonok rozumie turecký prezident s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý je známy protimigračnou rétorikou).
Okrem toho krajiny EÚ ešte nemajú ani úplnú zhodu na zbrojnom embargu proti Turecku. Len sa prihlásili k tomu, že budú koordinovať postoje. Možno sa to trocha podarí na summite lídrov únie, ktorý sa začína zajtra.
Hlasy znejúce z Európy, že Kurdom treba dať vlastný štát, potom už vyznievajú ako absolútne nerealistický politický folklór. Naozaj si niekto vie predstaviť, že by EÚ s plnou vážnosťou a jednotne podporila takýto obrovský plán? Dá sa predpokladať, že tomu neveria ani samotní Kurdi. Tí si určite v mnohých veciach zaslúžia podporu, ale tiež na nich nemožno hľadieť iba cez ružové okuliare.
V Sýrii od roku 2011 zahynuli státisíce ľudí a milióny ich opustili domovy. A žiaľ, toto je pravdepodobne nápoveď, že sa Erdogan asi veľmi nemusí obávať, že by USA a EÚ boli na jeho kroky schopné reagovať nejakou koherentnejšou odpoveďou, ktorá by situáciu výraznejšie ovplyvnila. Takmer nič nesvedčí o tom, že by si v tejto chvíli Západ chcel príliš páliť prsty v Sýrii, keď to neurobil ani predtým.