Zdôvodňovalo sa to tým, že na 95 percent za stav svojho chrupu zodpovedajú sami ľudia a že predseda neviditeľná ruka trhu všetko vyrieši. Kým prvý argument bol logický, ten druhý, s tou trhovou samoreguláciou, akosi nevychádza.
Nielen v obciach a mestečkách, kde kedysi fungovali zdravotné strediská (zubárov mali aj základné a stredné školy, ako i všetky fabriky), ale už celé okresy, najmä na južnom Slovensku, sa boria s chronickým nedostatkom zubárov.
Paradoxne práve obyvatelia vidieka, ktorí majú výrazne nižšie príjmy, musia cestovať do väčších miest, čo, samozrejme, tiež niečo stojí. Preto sa niektoré krajské samosprávy rozhodli, že budú lekárov – nielen zubných, ale predovšetkým tých – finančne dotovať.
Niekedy sa nestačíme čudovať, ako sa radikálne zmenilo technické vybavenie ordinácií, a to nie iba v porovnaní so stavom pred tridsiatimi, ale i desiatimi, pätnástimi rokmi. Táto modernizácia čosi stojí. Mladý, začínajúci zubár by to určite neutiahol, aj keby mu ponúkali lekársky byt. Preto je správne, keď im kraje ponúkajú štartovací balík peňazí, ktorý im pomôže pri vybavení stomatologických a iných ambulancií.
Ako inak, nie je pre modré oči. Žiadateľ o dotáciu musí pristúpiť na podmienky, zaviazať sa, že v danej obci či meste bude ordinovať určitý počet hodín do týždňa a určitý čas, zväčša desať a viac rokov. Hádam potom sa situácia zlepší a prijmú sa aj systémovejšie opatrenia vrátane nových zákonov.