Pri pohľade zvonku sa nežná revolúcia 1989 odohrala v Prahe. Tam bolo sídlo moci, ale aj centrum disentu. Tam pôsobili zahraničné ambasády i médiá, skutoční účastníci udalostí aj fantómovia ako študent Martin Šmíd. Ľad sa lámal na Václaváku a na Letnej: tam sa nad hlavami dvíhali zástupy holých rúk, štrngajúce kľúče, ale aj obušky.
Slovensko bolo zahraničnopoliticky provinciou štátu, nik v cudzine poriadne nerozumel jeho ambíciám ani komplexom. Mediálne porevolučné vstupy zo Slovenska boli povrchné a väčšinou vznikali v Prahe. Vonkajší odborníci na Slovensko neexistovali: boli iba experti na región, takže vlastne na ZSSR a Poľsko alebo na Československo ako celok, takže na Prahu.
Táto ignorancia však paradoxne uľahčila štátnu emancipáciu Slovákov. Cudzina nás nepoznala, nemali sme žiaden záznam v medzinárodnom registri trestov, azda okrem korpulentného kňaza, vojnového spojenca nacistov. K slovenskej emancipácii sa správal rezervovane iba náš južný sused.
November bol nevyhnutný, pretože spoločenský stav, ktorý mu predchádzal, bol neudržateľný. Poďakujme dobovým aktérom, vrátane tých dnes zatracovaných, za pokojný prechod moci. Nežná revolúcia mnohým našim rodičom zlomila osudy, ale negilotínovala ich. Preto bolo neskôr možné aj pokojné rozdelenie československého štátu, ktoré stále zostáva pre zahraničie pozitívnou záhadou novodobých dejín.