November 89 a my: Nič nie je definitívne

, 16.11.2019 14:00

Očakávania boli veľké. O päť rokov dobehneme Rakúsko a bude nám hej! Vytriezvenie prišlo pomerne rýchlo. Unáhlená kupónová privatizácia nepriniesla svoje plody, znamenala skôr výpredaj štátneho majetku. A my sa dnes iba prizeráme, ako nadnárodné spoločnosti odlievajú svoje zisky do materských krajín.

Podľa niektorých im máme byť ešte vďační za to, že u nás pomáhajú udržiavať zamestnanosť… To sú ale paradoxy.

Je to ako s tým zle zapnutým gombíkom. V podstate, keď sa urobí prvý zlý krok, ťažko sa potom veci naprávajú. Môžeme korigovať svoje nesprávne rozhodnutia, no stratený čas, peniaze a majetok nám už nik nevráti.

Najlepšie to možno ilustrovať na zárobkoch. Po obrovskom prepade v 90. rokoch sme mzdovú úroveň z novembra 1989 dosiahli až v roku 2007. Trvalo nám teda 18 rokov, kým sme sa dostali do východiskového bodu nula! To sa ani s prižmúrenými očami nedá považovať za transformačný úspech.

Našťastie, nerezignovali sme. Produktivita práce aj HDP, najmä od vstupu Slovenska do EÚ, raketovo rástli. Napriek tomu dnes vieme, že dobiehanie vyspelého Západu bude trvať ešte dlho, a zrejme ho ani nikdy nedobehneme.

Keďže vieme, že príliš mnoho neregulovaného kapitalizmu ohrozuje demokraciu, je v našom záujme, aby sme sa usilovali predchádzať vzniku veľkých nerovností. Keď to nebudú robiť demokrati, tak to za nás urobia extrémisti.

Bývalý český premiér Petr Pithart krátko po nežnej revolúcii upozornil, že podobne ako Židia, ktorí putovali z egyptského zajatia púšťou do zasľúbenej zeme 40 rokov, aby aj ten posledný zabudol na otroctvo, tak i nám bude trvať minimálne toľko prechod od totality k slobode. Vtedy jeho predpoveď vyzerala nesmierne pesimisticky, no teraz, po troch desaťročiach, keď sa nám nepodarilo úplne zbaviť starých nánosov, zato pribudli mnohé nové nešváry, by sme boli nesmierne vďační, keby naša transformácia trvala „len“ štyri dekády.

Problémom je, že pri prognózovaní vychádzame z daného stavu a netušíme, aké faktory ovplyvnia ďalší vývoj. Rovnými nohami sme vhupli do globalizácie, ktorá zneistila mnohých ľudí aj na dovtedy blahobytnom a politicky stabilizovanom Západe. A čo potom občania krehkej demokracie v postkomunistickom svete plnom neistôt?

Napriek jednej odbočke do slepej uličky môžeme byť právom hrdí, ako sme to zvládli. Vlastnými silami, vďaka občianskemu aktivizmu sme sa porátali s mečiarizmom a táto skúsenosť nás posunula dopredu. Na rozdiel od susedného Poľska a Maďarska, kde populisti vedú na celej čiare, sa Slovensko (napriek všetkým výhradám) javí ako vcelku normálna, demokratická krajina. Demokracia je však proces a démoni číhajú. Nemožno zabúdať, že aj predvojnové Československo bolo takouto oázou demokracie.

Nič nie je definitívne. Keďže vieme, že príliš mnoho neregulovaného kapitalizmu ohrozuje demokraciu, je v našom záujme, aby sme sa usilovali predchádzať vzniku veľkých nerovností. Keď to nebudú robiť demokrati, tak to za nás urobia extrémisti. Ako však upozorňuje americký politológ David Ost, tí sa nebudú dožadovať ústupkov od tých, čo majú moc a peniaze, ale budú útočiť na ľudí s inou etnickou, náboženskou či sexuálnou príslušnosťou. Vlastne oni to už robia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#transformácia spoločnosti #postkomunistický svet #Petr Pithart #od totality k slobode #mečiarizmus #David Ost #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku