Lenže s odstupom času ťažko povedať, kto bol definitívnym víťazom. Jasnejšie sa dajú určiť porazení. Sú to tí, čo zaviedli krajinu do slepej uličky, neboli ochotní reagovať na čerstvý vietor z východu a mysleli si, že keď sa zabetónujú na svojich sekretariátoch, tak búrku v uliciach prežijú. Preto skončili.
Víťazmi, hoci dočasnými, boli tí, čo chceli spoznávať svet, no pred Novembrom sa dostali iba po Petržalku. Tí, čo túžili navštíviť svojich príbuzných v zahraničí alebo tam poslať deti do škôl. Ako aj tí, čo túžili podnikať a mali na to vlohy.
Ale čo rojkovia, ktorí verili, že o päť rokov doženieme životnú úroveň Rakúšanov a o desať platy Švajčiarov? Sotva sa za víťazov považujú roľníci, ktorým síce zmenili označenie na farmárov, no ocitli sa na chvoste hospodárstva. Ako aj robotníci, dnes zamestnanci, ktorí v generálnom štrajku kolektívne rozhodli, zrejme posledný raz, o presmerovaní histórie.
Nechce sa veriť, že dnes nemrmle šedivá masa obyvateľstva, ktorá sa zvykne pridať na triumfujúcu stranu, až keď sú kocky hodené. No je možné, že aj teraz len čaká.
Apropo, sú celkom spokojní mnohí bývalí politici, ktorí sa vrátia domov, keď utíchnu oslavy? Tvrdí sa, že revolúcia požiera vlastné deti. Dejinnú udalosť z toho však neviňme. Skôr tých, čo vtedy nevyzreli na to, aby ponovembrovému vývoju určili múdre pravidlá a demokratické mantinely.
Treba sa ísť pozrieť na podnikateľský barok na malokarpatských vŕškoch pri Bratislave alebo na majestátne vily niekde do Álp. Tam žijú skutoční víťazi, tých už nijaké voľby neohrozia.