Hľadá sa líder opozície

, 18.11.2019 19:00

Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá. Pravdivosť tohto porekadla potvrdzuje líder SaS Richard Sulík. Po mesiacoch, keď Sloboda a Solidarita páchala pred zrakmi verejnosti samovraždu, sa v Sulíkovi prebudil pud sebazáchovy a zrazu hovorí o potrebe spájania opozičných síl.

Ako to už chodí, najviac kričí vždy ten, kto má najviac za ušami. Faktom je, že v oboch posledných prieskumoch verejnej mienky sa liberáli pohybovali na hranici päť percent, respektíve tesne nad ňou, čo znamená, že vzhľadom na interval spoľahlivosti (3,5–6,6%) by sa po voľbách mohli ocitnúť aj mimo parlamentu. Pre stranu, ktorá mala ešte na jar 11,4% a dlhodobo jej patrila druhá priečka s preferenciami okolo 13–14%, to musí byť veľmi nepríjemné.

Sulíkovci si však za to môžu v podstate sami. V takejto nezávideniahodnej situácii sa ocitli pre vlastné vnútorné rozpory. Voličom došla trpezlivosť s diktátorskými maniermi predsedu, a keď sa na scéne objavili nové opozičné strany, dali prednosť im.

Pikantné je, že ak by takáto koalícia napokon vznikla, na spoločnej kandidátke by sa zrazu ocitol spolu s oboma odídencami zo SaS – Poliačikom a Mihálom. Namieste je otázka: Načo to bolo dobré? Nuž na nič, ale ako sa hovorí, politici sa začnú správať konečne rozumne, až keď sa vyčerpajú všetky ostatné možnosti…

Jedna vec sú klesajúce preferencie a Sulíkov pokus zachrániť si kožu, rozhodujúce však bude, ako na jeho ponuku zareaguje PS/Spolu a najmä Andrej Kiska. Po tom, čo odmietol ponuku od progresívcov, by bolo dosť prekvapujúce, keby na ňu napokon pristal.

Pre tzv. Blok zmeny by Čaputová bola bezpochyby tá najlepšia alternatíva. Tohto žolíka si však opozičníci už „minuli“, preto budú musieť hľadať ďalej. Isté je len to, že všetky ostatné možnosti budú horšie.

Na druhej strane, ani subjekty, ktoré doteraz podpísali Pakt o neútočení, nemajú dostatočný výtlak, aby boli schopné prevziať moc, preto takáto forma spolupráce, ktorá by zmenšila riziko prepadnutia opozičných hlasov, nie je vopred odsúdená na neúspech.

Rok 1992, keď prepadlo takmer 20% hlasov, by mal byť pre všetkých dostatočným varovaním. Ak by vtedy našli spoločnú reč občianski demokrati a zástupcovia DS, sociálni demokrati a predstavitelia SDĽ, a zelení by išli do volieb jednotne, Mečiarovi by z neba nespadla skoro polovica mandátov (pričom reálne získal iba 37% hlasov).

Dva týždne sú dostatočne dlhý čas, aby sa lídrom opozičných strán podarilo dosiahnuť kompromis. V prvom rade by však museli všetci potlačiť svoje egá, čo je priam sizyfovská úloha.

Dôležité bude aj to, kto sa stane lídrom takejto koalície. Keď Richard Sulík hovorí, že SaS je pripravená ísť do zmysluplnej koalície s nespochybniteľným lídrom, tak ako prvé meno sa núka Zuzana Čaputová. Pre tzv. Blok zmeny by to bola bezpochyby tá najlepšia alternatíva.

Čaputovej sa podarilo niečo priam nevídané – spojiť nielen dovtedy rozhádanú opozíciu, ale aj vo voľbách osloviť dostatok voličov, takže v druhom kole prezidentských volieb napokon získala viac ako milión hlasov. Tohto žolíka si však opozičníci už „minuli“, preto budú musieť hľadať ďalej. Isté je len to, že všetky ostatné možnosti budú horšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Čaputová #SaS #Richard Sulík #opozícia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku