Ako si ich uchovajú v pamäti mladí ľudia, ktorí november 1989 nezažili? Hádam si všimli, že sa v uplynulých dňoch čosi významné pripomínalo. Inak by to vzhľadom na vynaložené peniaze a úsilie organizátorov bolo zbytočné.
V každom prípade ani po tridsiatich rokoch sme sa nezjednotili na tom, ako vlastne tie prevratné udalosti nazvať. Novembrová, nežná či zamatová revolúcia? Bola to vôbec revolúcia, keď toto označenie spochybňujú viacerí jej aktéri? A ak bola, dokedy trvala? Lebo akcie spojené s týmto jubileom pokračujú. Takmer každé mesto sa chce pridať…
Zaujímavé je však to, že si November vôbec prvý raz pripomíname so štátnickou okázalosťou, za účasti najvyšších politických predstaviteľov zo susedných krajín. O čom to svedčí? Na jeseň 1999 nebola priaznivá nálada na veľkolepé slávnosti. Rok predtým síce definitívne padla Mečiarova vláda, no nezamestnanosť začala hrozivo stúpať.
Kto by si vtedy trúfal vyzývať naštvaných ľudí, radujte sa, veseľte sa? Navyše po húskovskej kreácii slovenskej „kapitálotvornej“ vrstvy sa pripravoval výpredaj strategických podnikov do zahraničia. Pritom na novembrových námestiach sa o privatizácii nehovorilo.
A čo dvadsiate výročie? Hlboká finančná kríza, akú svet vrátane Slovenska od začiatku 30. rokov minulého storočia nepoznal. Hádam i preto sme si tentoraz v období prosperity užívali toľko slávy.
Ak aj sú nejaké obavy z blízkej budúcnosti, ešte si môžeme dopriať plné stoly. Na „štyridsiatiny“ Novembra nám bude vari parády stačiť menej, určite by to nemalo byť na úkor objektívneho poznania histórie.