Magická tridsiatka

Nič netrvá večne. No oproti minulosti sa 30 rokov nerušeného ponovembrového vývoja, ktoré si v týchto dňoch pripomíname, javí priam ako večnosť.

19.11.2019 19:00
debata (2)

Naše dejiny 20. storočia boli dejinami radikálnych zvratov, revolúcií a ustavičných zmien, preto si možno ani neuvedomujeme výnimočnosť tohto okamihu. Ani jeden spoločenský režim, v ktorom sme sa ocitli, netrval tak dlho ako súčasný ponovembrový režim.

Hoci na prvú republiku sme právom hrdí, pretože to bol ostrov demokracie v strednej Európe, vydržala iba 20 rokov. Vystriedal ju klérofašistický Slovenský štát, ktorý mal našťastie iba krátke trvanie. Tzv. tretia republika (1945–1948) bola iba krátkou epizódou v našich novodobých dejinách, ktorá však vydláždila cestu komunistickej moci. No aj komunisti, ktorí po vojne úprimne verili, že vybudujú nový lepší život v socialistickej spoločnosti, rýchlo vytriezveli. Po stalinistických čistkách a krátkom nadýchnutí v 60. rokoch ich ideály v auguste 1968 rozdrvili ruské tanky. Nasledoval normalizačný režim na čele s Gustávom Husákom. Vyzeralo to síce, že tu bude naveky, no po 20 rokoch skolaboval.

Tam, kde blahobytný Západ mohol po každom otrase na niečo nadväzovať, my sme začínali odznova všetko budovať „na zelenej lúke“. Naša minulosť bola prepisovaná, zamlčovaná a stále retušovaná, podľa toho, kto bol práve pri moci.

Diskontinuita akoby bola naším osudom. Teraz, prvýkrát za uplynulých sto rokov modernej suverenity sme pánmi svojho osudu a to ako bude vyzerať Slovensko závisí len a len od nás. Nemôžeme nikoho viniť, na nikoho sa vyhovárať a nikoho vyháňať.

Ledva sme sa za prvej ČSR postavili ako národ na vlastné nohy a podarilo sa nám horko-ťažko „vypiplať“ prvú „poprevratovú“ elitu, prišiel zlom, a potom už jedna elita striedala druhú – ľudácka demokratickú a tú zasa tá komunistická. Vo filme Organ je jedna scéna, v ktorej režisér Štefan Uher bravúrne vystihol tieto premeny. Portrét na obraze sa mení podľa uhla pohľadu – Štefánika tak strieda Beneš a jeho zasa Tiso.

Je až neuveriteľné, že po toľkých politických eskapádach sme boli vždy schopní postaviť sa znovu na nohy, pretože po každom prevrate sme prišli o obrovský „ľudský kapitál“. V emigrácii totiž skončili zväčša tí najlepší spomedzi nás. Namiesto toho, aby svojou troškou prispeli k rozvoju Slovenska, budovali blahobyt inde.

Diskontinuita akoby bola naším osudom. Teraz, prvýkrát za uplynulých sto rokov modernej suverenity, sme pánmi svojho osudu a to, ako bude vyzerať Slovensko, závisí len a len od nás. Nemôžeme nikoho viniť, na nikoho sa vyhovárať a nikoho vyháňať. Červení, čierni aj modrí, Slováci, Maďari aj Rómovia, katolíci, evanjelici aj ateisti – my všetci sme odsúdení na spoluprácu. Slovensko bude také, aké si ho urobíme.

Kto si v sobotu večer pozrel film Hovory s TGM, mohol počuť aj známy dialóg, v ktorom T. G. Masaryk Karlovi Čapkovi povedal: „Potrebujeme 50 rokov nerušeného vývoja a budeme tam, kde by sme chceli byť už dnes.“ Toľko by podľa neho malo stačiť na to, aby krajina fungovala dobre a demokraticky. Sme už za polovicou, je len na nás, či ju budeme zlepšovať alebo nie!

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 2 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Slovensko #17. november 1989 #30. výročie revolúcií v strednej a východnej Európe