Porozhliadnime sa po pultoch s mäsom. Bravčové je z Nemecka, Španielska či Belgicka, ktoré mimochodom zápasí s africkým morom ošípaných práve tak ako Slovensko. V Ardenách behá viac diviakov infikovaných morom ako v Slánskych vrchoch, ale to slovenským mäsiarom neprekáža – dovážajú odtiaľ bravčové.
Morky kupujeme z Maďarska, z Česka Babišovo Vodňanské kurča, ale aj kačice. V krajine, ktorá mala bohatú tradíciu v chove vodnej hydiny, zostal jeden jediný komerčný chov kačíc. Nevedno, či by sa v Európe našiel ešte jeden štát, ktorý dokázal za pár rokov tak dokonale prešustrovať svoje poľnohospodárske aktíva.
Mimochodom, naša zahranično-obchodná bilancia je z roka na rok horšia. Tento rok opäť padne rekord, rozdiel medzi vývozom zväčša poľnohospodárskych surovín a dovozom, v ktorom prevažujú hotové výrobky, bude vysoko nad 1,6 miliardy eur! Poľnohospodárstvo a potravinárstvo upadá pred očami celej spoločnosti, no slovenská politika sa tým neveľmi trápi.
Chceme slovenské potraviny, ale nebezpečne sme sa vzdialili od ich poctivej výroby. Je najvyšší čas to zmeniť. Nie lacnými politickými výzvami, ale stratégiou, ktorá zjednotí všetkých, čo majú záujem na pôde seriózne hospodáriť.
Obchody sú plné potravín – z dovozu. Nakupujeme to, čo by sme si mali vedieť vyrobiť sami a čo sme si kedysi vyrábali sami. Jeden príklad z tohto týždňa. Dovážame už aj sladovnícky jačmeň, a to nie v malom množstve, okolo stotisíc ton ročne, hoci sme kedysi patrili k najlepším pestovateľom na starom kontinente.
Naša agrárna politika akoby strácala zo zreteľa to podstatné. Pokúšame sa oživiť zeleninárstvo, ale z ťažko vysvetliteľných dôvodov podstatnú časť podpôr zhltlo pestovanie tekvice. Nemáme ju kde vylisovať, podobne ako repku, pretože kedysi známa fabrika na spracovanie olejových semien už dávno stojí ladom. Zostala po nej len značka.
Tento týždeň otriasli Parížom a Berlínom obrovské demonštrácie poľnohospodárov. Obe veľkomestá zaplavili rozhnevaní farmári na traktoroch, ktorí sa pýtali verejnosti a politikov: Viete, kto vás kŕmi? Vo Francúzsku si nie jeden, ale desiatky farmárov v bezvýchodiskovej situácii siahli na život.
Na Slovensku je všetko inak, maximálne sa farmári pobijú na tlačovej konferencii obviňujúc jeden druhého z machinácií s pôdou. Verejnosť je v rozpakoch, nevie, kto je kto. Medzitým beží čas a krajina stráca pôdu pod nohami. Tisíce hektárov nakúpili zahraniční investori, ktorých aj v dedinách, kde im popredali pôdu, nevedia vystáť, pretože tam budujú či rozširujú ošipárne.
Polovicu slovenskej produkcie bravčoviny pritom vyrábajú Dáni! Na ich hlavu padajú obvinenia, že krajinu zamorujú a zasmrádzajú, no sami, česť niekoľkým výnimkám, nedokážeme ponúknuť alternatívu vo výrobe bravčového mäsa.
Jedno je isté: naše poľnohospodárstvo stratilo dych. Chýba mu vízia, sympatia a neraz aj porozumenie tých, čo žijú na "modernom“ vidieku. Chceme slovenské potraviny, ale až nebezpečne sme sa vzdialili od ich poctivej výroby. Je najvyšší čas to zmeniť. Nie lacnými politickými výzvami, ale stratégiou, ktorá zjednotí všetkých, čo majú záujem na pôde seriózne hospodáriť.