Ak by sa kvalita demokracie merala podľa počtu kandidujúcich subjektov, tak Slovensku spolu s ostatnými krajinami strednej a východnej Európy by patrili popredné priečky. Kvantita sa však nerovná kvalite.
Počet subjektov, ktoré sa u nás v posledných rokoch uchádzali o priazeň voliča, sa pohyboval od 18 v r. 2010 do 26 v r. 2012. Z tohto hľadiska nie sú budúcoročné parlamentné voľby nijako výnimočné. Chce sa do nich zapojiť 25 politických strán, hnutí a koalícií. Vzhľadom na to, že reálnu šancu dostať sa do parlamentu má iba zhruba tretina z nich, je prekvapujúce, že aj po toľkých rokoch to stále skúša také množstvo „politických trpaslíkov“. Zjavne ich neodradila ani volebná kaucia 17-tisíc eur. Pritom z ich hľadiska sú to peniaze vyhodené do „luftu“. Hoci kaucia bola v minulosti kritizovaná ako nástroj na obmedzenie slobodnej politickej súťaže, zdá sa, že pre 15 minút slávy, ktoré sa začínajú a končia predvolebnou kampaňou, sú niektorí ochotní obetovať akúkoľvek sumu.
Pokiaľ ide o samotné persóny, ukazuje sa, že tieto voľby budú znamenať veľký generačný zlom. Hoci Vladimír Mečiar avizoval politický comeback, návrat tohto politického zombie sa napokon nekoná.
Veľké zemetrasenie však neobišlo ani kandidátky dvoch koaličných strán, ktorých lídri patria tiež medzi politických matadorov. To, že Robert Fico ani Béla Bugár nebudú jednotkami na kandidátkach, znamená definitívny ústup z politického piedestálu, na ktorom neohrozene stáli dve dekády. Kým Ficovi môže tento ťah ešte zachrániť kožu, v prípade Bugára ide pravdepodobne o definitívnu bodku za jeho politickou kariérou. Paradoxne, najlepšie z celej koalície obišiel Andrej Danko, čo by vzhľadom na jeho eskapády asi len málokto predpokladal.
Každé voľby prinášajú zmenu, no zároveň sa strany usilujú dosiahnuť kontinuitu, čo sa im v slovenských podmienkach nie veľmi darí. S výnimkou KDH tu nie je žiadna iná strana, ktorá by bola na politickej scéne kontinuálne celých 30 rokov.
Každé voľby prinášajú zmenu, no zároveň sa strany usilujú dosiahnuť kontinuitu, čo sa im v slovenských podmienkach nie veľmi darí. Skôr než jasné ideové vymedzenie sa voči ostatným stranám rozhoduje postava lídra. Na ňom stojí a padá osud celej strany. Preto tri dekády straníckeho pluralizmu pripomínajú skôr bájneho fénixa, ktorý neustále vstáva z popola.
S výnimkou KDH tu nie je žiadna iná strana, ktorá by bola na politickej scéne kontinuálne celých 30 rokov. Približuje sa mu iba Smer, ktorý čoskoro oslávi 20. výročie svojho vzniku. No väčšina strán pripomína podenky. A tak to potom aj vyzerá…
Dôležité je umenie odísť a odovzdať líderskú štafetu. To sa zatiaľ podarilo s väčšími (Čarnogurský – Hrušovský) či menšími úspechmi (Hrušovský – Figeľ) iba KDH. Teraz sa o to pokúša Smer. Zodpovedná zmena, ako naznačuje samotný názov, má priniesť výmenu aj na poste lídra.
Hoci takýto model v prípade SDKÚ zlyhal a neosvedčil sa ani v nemeckej SPD, je predčasné nad ním lámať palicu. Napriek tomu, že existuje mnoho nástrah, môže takýto dvojzáprah prísť zdarne do cieľa. Dajme sa prekvapiť.