Hoci práve snem sa javí ako ideálna platforma na debatu o vnútorných problémoch, nič také v prípade Smeru nehrozilo. Vedenie strany sa vždy držalo zásady, že špinavá bielizeň sa neprepiera na verejnosti. Napriek vnútornému pnutiu a existencii viacerých krídel tak Smer navonok vystupoval vždy jednotne. Hoci takáto jednota nevyznievala úplne prirodzene, v očiach voličov, neustále konfrontovaných s rôznymi žabomyšími vojnami v iných stranách, to zjavne prispievalo k jeho väčšej dôveryhodnosti.
Keďže scenár snemov mával vždy rovnaký priebeh, nič iné sa neočakávalo ani uplynulý víkend, keď Smer-Sociálna demokracia oslávil 20 rokov svojej existencie. Delegáti slávnostného snemu pravdepodobne očakávali prejav Roberta Fica a po ňom zvyčajné „procedúry“. Vzhľadom na jeho zdravotný stav si však museli vystačiť s Petrom Pellegrinim. To bola prvá zásadná zmena.
Premiérovmu prejavu, v ktorom opätovne zdôraznil antifašistický postoj strany a odmietol spoluprácu s Kotlebovcami, niet veľmi čo vyčítať. Isté pochybnosti však vyvolával pohľad na predsednícky stôl, kde pod logom Nový Smer sedel Robert Kaliňák a všetky staré známe tváre. Ťažko potom uveriť, že to v Smere s nejakou zmenou myslia naozaj úprimne.
Keď Peter Pellegrini na záver svojho prejavu povedal, že pôjde o najťažšiu predvolebnú kampaň v histórii strany, možno ani netušil, koľko pravdy sa v jeho slovách skrýva. Nový Smer so starým obsahom to nebude mať ľahké. Je na Pellegrinim, aby sa to pokúsil zmeniť.
Vlastne to je aj najväčší problém Smeru. Pellegrini sa darmo bude tváriť, že čo sme si – to sme si, „terazky“ som ja volebným lídrom. Dokiaľ bude mať v skrini takýchto kostlivcov a nezbaví stranu všetkých korupčných podozrení, ťažko bude voličov presviedčať o „novosti“ Smeru.
Pellegrini má pravdu v tom, že Smer je veľmi úspešný projekt. Hoci 51 percent, ktoré mu namerali tesne po voľbách v roku 2012, už asi nikdy nedosiahne, stále je to hegemón, s ktorým treba rátať.
Smeru patrí hneď niekoľko primátov: je to najdlhšie vládnuca strana v porevolučnom období. Spolu s KDH patrí aj k najstarším politickým subjektom. Celý ten čas stojí na jej čele jeden predseda. Keď Smer porovnáme napr. s SDK (resp. SDKÚ), ktoré vznikalo zhruba v tom istom čase a malo rovnaký cieľ, len s opačným znamienkom – integrovať pravicu, tak Smeru sa to aj naozaj podarilo, keď postupne „zhltol“ SOP, SDSS aj SDĽ a za dve dekády sa stal silnou značkou na slovenskej politickej scéne.
Hoci niektorí predpovedajú Smeru osud HZDS či SDKÚ, ten mu zatiaľ nehrozí. No len za predpokladu, že bude schopný urobiť reálne, nielen kozmetické zmeny. Tým, že je však už príliš dlho pri moci a mnohí majú pocit všemohúcnosti, čo im otupilo reflexy, bude takáto zmena veľmi náročná.
Keď Peter Pellegrini na záver svojho prejavu povedal, že pôjde o najťažšiu predvolebnú kampaň v histórii strany, možno ani netušil, koľko pravdy sa v jeho slovách skrýva. Nový Smer so starým obsahom to nebude mať ľahké. Je na Pellegrinim, aby sa to pokúsil zmeniť.