Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že konzervatívci v nich opäť zvíťazia. Po tom všetkom, čo v súvislosti s brexitom, (a nielen s ním) v posledných rokoch „predviedli“, to znie dosť prekvapujúco.
Stratili azda obyvatelia Britských ostrovov načisto pamäť? Alebo majú sklon k masochizmu? Nie, ľudia si želajú zmenu, no to, čo im ponúkajú labouristi, je pre nich možno až príliš radikálne. Po tom, čo Margaret Thatcherová pred štyrmi dekádami naštartovala proces privatizácie, znejú slová o zoštátnení železníc a energetických firiem ušiam zbedačených Britov ako čistá utópia.
Ďalším paradoxom je, že ľudia príčinu svojej biedy vidia v členstve Británie v EÚ a nie v liberalizácii, privatizácii a deregulácii. Sú presvedčení, že o prácu ich pripravili ľudia z Európy, a preto mnohí tradiční voliči labouristov hlasovali za brexit a dajú hlas konzervatívcom, len aby ich už konečne z tej „nenávidenej Európy“ vyviedli.
Ľudia si želajú zmenu, no to, čo im ponúkajú labouristi, je pre nich možno až príliš radikálne. Po tom, čo Margaret Thatcherová pred štyrmi dekádami naštartovala proces privatizácie, znejú slová o zoštátnení železníc a energetických firiem ušiam zbedačených Britov ako čistá utópia.
Netušia, že keď „skoncujú s diktátom Bruselu“, budú im vládnuť stále tí istí konzervatívci, ktorí v kampani ľudí bezostyšne klamú. Podľa neziskovej organizácie First Draft, ktorá analyzovala kampaň, takmer 90¤% reklám na Facebooku zaplatených Konzervatívnou stranou obsahovalo zavádzajúce tvrdenia. Napr. to, že v nasledujúcich piatich rokoch vybudujú 40 nových nemocníc, pričom v rozpočte sa ráta iba so šiestimi.
Samozrejme, v tom množstve správ, ktoré sa na ľudí každý deň valí, takýto kritický hlas zanikne. Navyše, tí, na ktorých bieda dolieha najviac, sú zároveň najviac „zblbnutí“ bulvárnymi médiami. Nedokážu si ani predstaviť, že by veci mohli fungovať inak, a mnohí budú voliť tých, ktorí ich do nej uvrhli.
Denník New York Times priniesol pred pár dňami deprimujúcu reportáž o chudobe v Británii: „Kdekoľvek som šiel, zdalo sa mi, akoby sa táto krajina rozkladala. Z najrôznejších dôvodov, všetci – stúpenci i odporcovia brexitu; modré aj biele goliere; židia a moslimovia; Angličania, obyvatelia Severného Írska, Škóti aj Walesania – sa cítili odcudzení a vykorenení.“
Britskú mizériu presne vystihuje legendárna veta: „Naše země nevzkvétá,“ ktorú Václav Havel predniesol vo svojom prvom novoročnom prejave v r. 1990.
Hoci ani Británia neprekvitá, recepty, ktoré ponúka Jeremy Corbyn, sa stredostavovským voličom Labour party môžu zdať až príliš radikálne. Vzhľadom na to, že aj konzervatívci sa snažia získať voličov prísľubmi väčších výdavkov do verejného sektora (no nie takých masívnych), môžu časť nerozhodných získať na svoju stranu.
Na druhej strane labouristi sa na nich pomaly doťahujú. Keďže v kampaniach hrajú veľkú úlohu emócie, môže rozhodnúť napr. faux pas, ktoré premiér Johnson vyrobil pri jednom interview, keď sa odmietol pozrieť na fotografiu chlapca, ktorý s podozrením na zápal pľúc musel v nemocnici ležať na podlahe, a dokonca zhabal reportérovi jeho mobil.
Pre ľudí, ktorí konzervatívcom vyčítajú škrty v zdravotníctve, to môže byť tá povestná posledná kvapka…