V minulosti si komunistická strana v československej ústave zakotvila článok 4, v ktorom sa označila za vedúcu silu v spoločnosti. Prakticky to znamenalo, že čo si strana vymyslela, bolo legitímne a ústavne ošetrené. Nie náhodou zrušenie článku 4 bolo najdôležitejším právnym opatrením novembra 1989. Potom sa už vtedajšia moc zosypala ako domino.
Politici si prifukujú, ako pumpičkou na bicykel, cez právo svoje návrhy, z ktorých uniká vzduch. „Protiprávne veci dokážeme urobiť rýchlo, protiústavné trvajú o niečo dlhšie,“ konštatoval múdry a cynický Henry Kissinger, šéf najsilnejšej diplomacie na svete.
Podstata je však inde. V demokracii má občan právo spolurozhodovať o vlastnom sociálnom osude, hoci ho môže aj nevyužiť. Globalizácia však zneprehľadňuje, kto, kde a o kom rozhoduje. Webové prostredie znemožňuje zrozumiteľnú diskusiu o nás samých. Princípy, ktoré si niekto vymyslí, sa prezentujú ako základ pre novú reguláciu rodiny, migrácie a ďalších zásadných otázok. A, naopak, principiálne veci sa vydávajú za administratívne a technické. Zmocňujú sa ich konjunkturalisti a moralizátori, ktorí sa navliekajú do princípov ako do trendových kostýmov.
Ak sa bude ústava čoby obliečka naťahovať na každý politický vankúš, ktorý si podkladáme pod hlavu alebo hoci pod zadok, potom jej princípy naozaj skončia ako bielizeň, čo sa točí v práčke vždy podľa prednastaveného programu.