Pritom sa každý hrá na svojom piesočku a jedným očkom poškuľuje, komu zostane v rukách čierny Peter. Momentálne ho drží SaS a KDH, ktoré sa pohybujú tesne nad hranicou zvoliteľnosti.
Preto bude zaujímavé sledovať, ako sa zachovajú, keď niektorá zo strán klesne v prieskumoch pod päť percent. Či si povedia „Let It Be“, alebo začnú mobilizovať voličov, aby sa zachovali zodpovedne a hodili to radšej im. Podobnú situáciu sme zažili už v roku 1992. Je to večná dilema pravicového voliča, či voliť podľa toho, kam ho to prirodzene ťahá, alebo takticky, aby neprepadol jeho hlas. Niekedy je príliš veľký sortiment skôr na škodu, pretože „zákazník“ (v tomto prípade volič) si nevie vybrať z takej širokej ponuky.
Keď teda Richard Sulík hovorí o tom, že je veľkou výhodou, keď pravicová opozícia nie je jedna veľká strana, tak jednak si protirečí, lebo ešte prednedávnom to bol on, kto sa o jej vytvorenie usiloval, a jednak z toho kvalitného „destilátu“, ktorý je na opozičných kandidátkach, môže byť napokon poriadny bolehlav, lebo každý bude chcieť funkciu, a toľko stoličiek ani nie je…
To, že sa nespojili minimálne PS/Spolu so stranou Za ľudí, sa začína ukazovať ako fatálny omyl, pretože trubanovci aj kiskovci v prieskumoch klesajú. Keby vytvorili spoločnú kandidátku, tak dnes by pravdepodobne boli najsilnejším subjektom. To by malo nesmierny psychologický účinok – ľudia by vedeli, že volia jasnú alternatívu, ktorá ide vyhrať voľby, čo by malo efekt snehovej gule, ktorá nabaľuje ďalších voličov. Takto budú Kiska aj progresívci vôbec radi, ak dosiahnu dvojciferný výsledok.
Na začiatku bola vízia o zjednotenej a silnej opozícii, na konci je prázdna floskula zvaná Pakt o neútočení. Ňou sa pätica strán snaží zastrieť skutočnosť, že opoziční lídri sa nedohodli na vytvorení predvolebnej koalície. Preto aspoň takto pred voličmi predstierajú jednotu. Pritom sa každý hrá na sa svojom piesočku a jedným očkom poškuľuje, komu zostane v rukách čierny Peter.
Samozrejme, pre úspech vo voľbách by museli aj niečo urobiť, čo sa najmä v prípade Andreja Kisku javí ako vážny problém. Neustálym omieľaním pár otrepaných fráz a opakovaním, že má v tíme skvelých odborníkov (to vážne?) sa voľby nevyhrávajú. Ak Robert Fico nedávno označil Druckera za najlenivejšieho politika, tak v Kiskovi mu vyrastá vážny konkurent…
V slovenskej parlamentnej politike doteraz uspeli len traja politici – Mečiar, Dzurinda a Fico, pretože pochopili, že bez priameho kontaktu s ľuďmi nie je možné vyhrať voľby. A to platí aj v ére sociálnych sietí, pretože Slovensko je do značnej miery stále rurálna krajina. Tí čo žijú v rôznych bublinách, rýchlo precitnú. Toho si je veľmi dobre vedomý aj Robert Fico, ktorý už avizoval, že po 6. januári prebrázdi Slovensko krížom-krážom.
Druhá možnosť je robiť permanentné „teátro“ – táto taktika sa osvedčila najmä Igorovi Matovičovi, a zdá sa, že v nej hodlá pokračovať. Navyše, tým že nie je súčasťou paktu o neútočení, má v rukách jeden veľký tromf – môže sa voči zvyšku opozície jednoznačne vymedziť (čo už urobil) a v boji o podobného voliča tak získavať veľmi cenné body.