Na to, aby NAKA obvinila Dobroslava Trnku zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, sa už dlhšie čakalo. Hoci mnohí tvrdia, že sa vyšetrovateľ mohol rozhodnúť rýchlejšie, verme štátnej tajomníčke ministerstva spravodlivosti Edite Pfundtner, že treba najmä „dôkladne pripraviť dôkazy pre súdny proces, aby v takýchto závažných kauzách neprišlo napokon k verdiktu, že skutok sa nestal“.
Pochopiteľne, teraz políciu a vzápätí aj sudcov bude v prvom rade zaujímať, či došlo ku spáchaniu trestných činov, o ktorých sa obaja na zvukovom zázname tak družne rozprávajú. Lenže kauza má i politickú a osobnostnú rovinu. Ako je možné, že na vrchole hierarchicky usporiadanej sústavy prokuratúr pôsobil takýto typ človeka a tak dlho?
Najprv päť rokov ako námestník a od zvolenia za druhej Dzurindovej vlády sedem rokov ako generálny prokurátor? V spomínanej nahrávke si necháva od Kočnera grobiansky nadávať a ešte mu slovne aportuje ako dajaký mopslík. Pritom pôsobil v takom spoločenskom postavení, že by mal mať pred ním každý občan, nieto ešte mafián, maximálny rešpekt.
Otázka znie aj tak, či Trnka historicky nezdiskreditoval iba seba. Veď akú dôveru si môžeme po tom všetkom zachovávať k inštitúcii, ktorá má potláčať zločinnosť, chrániť naše práva a zákony štátu? Paradoxne, práve pri vyšetrovaní tohto prípadu, ktorý s ohľadom na Trnku nemusí byť posledný, Generálna prokuratúra dostala šancu napraviť svoju reputáciu. A to isté platí i pre súdnictvo.