Ešte stále žije pokolenie, ktoré si pamätá núdzu, a predsa Vianoce preň znamenali dojímavú chvíľu. Dotváralo ju jedlo našich starých mám. Dobrá kapustnica, máčanka alebo hríbová polievka, nie vždy ryba, skôr šúľance a namiesto sladkostí z obchodu koláče a misa s jabĺčkami, hruškami a so sušenými slivkami.
Nechýbali vlašské orechy. Kedysi rástli v každej záhrade, vytvárali aleje popri cestách. Mnohé z nich sú vyrúbané a tam, kde prežili, ich tohto roku napadla vrtivka. Plody sčerneli, vyšli úplne navnivoč.
Čosi, prv všedné, je odrazu vzácne, dvoj- či trojnásobne drahšie ako po iné roky. Všeličo podraželo, bravčové mäso v prvom rade a spolu s ním aj vianočné kapry. Sviatočný stôl bude nepochybne hojný, ale vyjde nás o čosi drahšie ako po iné roky. Za potraviny už druhé Vianoce po sebe platíme viac.
Nevedno, koľkí z nás si pri nákupoch pozorne všímajú pôvod potravín. Aj tie, čo sa dorábali na Slovensku, dovážame. Už si na to mnohí zvykli. Neviem si predstaviť svojich starých rodičov, čo by povedali na to, že bravčovina sa zváža z rôznych kútov Európy, že už nemáme dosť vlastných zemiakov ani koreňovej zeleniny. Banány sa stali všednosťou, no slovenská mrkva, petržlen, kapusta sú vzácnosťou.
Kde urobila spoločnosť chybu, že poľnohospodárstvo a potravinárstvo sa v priebehu tridsiatich rokov dostali na perifériu? Je to len chyba vlád, parlamentov alebo problém korení hlbšie v nás, v povrchnom koncepte slovenskej politiky a v jej schopnosti dobre spravovať krajinu?
Máme pôdu, a nevieme si dopestovať čerstvé potraviny, ktoré sú najzdravšie. Dovážame ovčie mlieko, z ktorého poniektorí syrári vyrábajú „echt slovenskú“ bryndzu. Ako sa to stalo? Sú za tým len dotácie? Na Slovensku sa vraj neoplatí chovať ovce a tiež ich nemá kto pásť.
Bačovská profesia patrila kedysi medzi vážené. Zahŕňala v sebe obrovskú sumu chovateľských aj spracovateľských poznatkov a remeselných zručností. Dnes ňou pohŕdame, hoci dobrým ovčím syrom nepohrdneme a za stopercentnú ovčiu bryndzu zaplatíme už aj 17–18 eur za kilo.
Naši starí rodičia by si klepkali prstom po čele, kam sme to dotiahli so zásobovaním komôr, dnes veľkoobjemových chladničiek. Kde urobila spoločnosť chybu, že poľnohospodárstvo a potravinárstvo sa v priebehu tridsiatich rokov dostali na perifériu? Je to len chyba vlád, parlamentov alebo problém korení hlbšie v nás, v povrchnom koncepte slovenskej politiky a v jej schopnosti dobre spravovať krajinu?
Vidiek, po vojne prevažne maloroľnícky, premiešaný na juhu s veľkostatkami, zažil dve prudké zmeny. Súradnice vývoja určili Jalta (1945) a Malta (1989). Najprv kolektivizácia a potom dekolektivizácia. Experimentovanie s poľnohospodárstvom sa začalo znárodňovaním, resp. združstevňovaním a po dvoch generáciách pokračovalo navracaním pôdy dedičom, ktorí prišli o prirodzené roľnícke zručnosti. To predznačilo súčasnú realitu.
Rozliční mesiáši teraz hľadajú cestu zo slepej uličky. Nech vedia, že sme úplne inak štruktúrovaná spoločnosť, ako sme boli po vojne a ako po roku 1989. Odpovedzme si, kto sme, s kým a ako chceme meniť vidiek a potravinovú politiku. Aj to je otázka, ktorú nevdojak kladú tieto Vianoce.