A čo si urobil ty?

Medzi predvianočnými odrhovačkami, ktoré každý rok útočia na nervy, zvykne figurovať aj pieseň Johna Lennona So This is Christmas, Tak tu zas máme Vianoce, ktorú naspieval s Yoko Ono.

, 23.12.2019 12:00
debata (35)

Taká je už obohraná a refrén si dvojica vyvreskuje v takom typicky komerčnom santaklausovskom duchu, že si vari málokto uvedomí, ako jedovato podčiarkuje otázku nasledujúcu po blaženom oznámení, že tu zas máme Vianoce: A čo si urobil ty?

Existuje veľa zaužívaných zvykov, ktoré ľudia dokázali maniakálnym ľpením na nemennej povinnosti, nad ktorou sa týči zdvihnutý prst vyprázdnenej posvätnosti, dočista skaziť, znechutiť a pokriviť.

Mnohí si vôbec nevedia predstaviť, že by sa „sviatky pokoja a mieru“ dali stráviť aj inak ako pri stole obťažkanom exotickým ovocím pochádzajúcim z monokultúrnych plantáží suchom, horúčavou a nepokojmi zmietanej Afriky či Ázie. Alebo bez honosnej nádielky darov z akciového predaja, vyrobených deťmi v Bangladéši alebo v Pakistane.

Sú to predsa sviatky hojnosti, a tak svoju obsedantnú nenažranosť zaobaľujeme do klišé znejúcich rovnako ako refrény vianočných odrhovačiek: veď iba raz do roka, veď sú Vianoce, veď sa narodil Spasiteľ. Skoro smiešne je pripomínať, že keby sme vnímali symboliku, ktorú kresťanstvo transformovalo, mohlo by nám to pomôcť aspoň na chvíľu sa zastaviť, spomaliť a zamyslieť sa.

Namiesto spomalenia a zamyslenia zasa len väčšina z nás prstom ako na zločincov ukazuje na tých, čo riešenie nevidia v oslavách, ale v potrebe pozrieť sa pravde priamo do očí. Nie je príjemná, no je to jediné, čo máme.

Od praveku si ľudia tento najtmavší, najchladnejší a najmenej úrodný mesiac spájali aj so zimou života, so smrťou. Po nej však nevyhnutne nasleduje začiatok nového života, jar a zrýchlenie.

Zimný slnovrat je zavŕšením nevyhnutného spomalenia a už len to samotné slovo ohlasuje príchod nového slnka. Nové narodenie i novú nádej. Dni, ktoré dnes nazývame adventom, boli dňami spomalenia, ľudia sa uchyľovali do svätýň v útrobách zeme, ktorá prinášala chlieb a ktorá sama musela v zime spomaliť a oddýchnuť si, aby mohla aj s navráteným slnkom naďalej dávať nový život.

Bigotní prívrženci súčasných monoteizmov takúto interpretáciu považujú za kacírsku, princípy prírodných zákonitostí ich omínajú ako kameň v topánke, vnútornej reflexie sa boja „ako čert kríža“. Lenže presne o tom je advent i Vianoce. O odvahe stiahnuť sa do seba. Nie sa iba večne niečoho dožadovať, fňukať, cítiť sa ukrivdene, kopať do všetkých naokolo a báť sa vlastnej zodpovednosti za to, ako bude vyzerať ďalší rok. Je to príležitosť opýtať sa: Čo som urobil ja?

Odchádzajúci rok bol v mnohom smutný a vyniesol na povrch najpálčivejšie problémy a zlyhania našej civilizácie. Nerovnováhu, devastáciu prírody, vojny, hlad a utečenectvo. Namiesto spomalenia a zamyslenia zasa len väčšina z nás prstom ako na zločincov ukazuje na tých, čo riešenie nevidia v oslavách, ale v potrebe pozrieť sa pravde priamo do očí. Nie je príjemná, no je to jediné, čo máme. Nedá sa obabrať.

Pápež František, ktorý nedávno oslávil 83. narodeniny, sa pomodlil: „Bože, daj chlieb tomu, kto má hlad, a hlad po spravodlivosti tomu, kto má chlieb.“ Hádam ani netreba vysvetľovať, že ten boh nesídli na nebesiach, ale v našom vlastnom vnútre.

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba
Viac na túto tému: #John Lennon #Vianoce #advent #zimný slnovrat #nenažranosť #odrhovačky #utečenectvo
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy