Situácia sa veľmi nezmenila ani po páde mečiarizmu. Sklamanie voličov sa dostavilo po každých voľbách – a tí ho „ventilovali“ voľbou vždy nových subjektov. Takto vznikli SOP, ANO, SaS, atď. a tento proces trvá dodnes. Partají, ktoré sú produktom tzv. „centristického populizmu“, neustále pribúda. Dôkazom sú strany ako Za ľudí či Dobrá voľba.
Pre tento typ strán je príznačná nevyhranenosť a charakterizuje ich slogan: „Hlavne nikoho neuraziť!“ Ak na ich čele stojí populárny líder, obkolesený skupinkou ďalších známych osobností – zväčša technokratov, človek si do takéhoto subjektu môže projektovať svoje predstavy a túžby bez toho, aby vedel, čo konkrétne môže od takýchto „politikov“ čakať. Zvyčajne sa ich potenciál vyčerpá v priebehu jedného volebného obdobia a na ich miesto nastúpia ďalší.
Napriek tomu, že centristický populizmus má v postkomunistickom svete zdanlivo nevyčerpateľný rezervár, časť frustrovaných voličov, ktorá už túto stratégiu prekukla, začala poškuľovať po skutočných „alternatívach“. To sa prejavilo v náraste popularity kotlebovcov, ktorí neponúkajú iba „kozmetickú“ zmenu, ale rovno zmenu celého systému.
Politika v podstate iba odzrkadľuje celkový stav spoločnosti, ktorá je atomizovaná a nedokáže nájsť ani len najmenšieho spoločného menovateľa. Niežeby Slováci v minulosti nejako extra vynikali v schopnosti spoločnej akcie (výnimku predstavuje azda iba SNP), no momentálny stav je kritický.
Po troch dekádach, keď voliči vyskúšali už prakticky všetko, no zostal len „blbý pocit“, že „aj tak zostalo všetko po starom“, sa utiekajú k spasiteľom, ktorí sa tvária, že prišli zachrániť Slovensko. Nesnažia sa ani len predstierať, že ponúkajú nejaké riešenia. Hrozby, s ktorými bojujú, sú síce fiktívne, napriek tomu u dezorientovaných ľudí vzbudzujú nádej, že práve oni dokážu krajine pomôcť. Tábor extrémistov sa takto posilňuje.
Výsledkom týchto procesov je fragmentovaný politický systém. Šancu dostať sa do parlamentu má momentálne 9 – 10 strán. Kvantita v tomto prípade rozhodne neznamená kvalitu. Schopnosť vytvoriť funkčnú vládu klesá úmerne s počtom zvolených subjektov a prítomnosť nesystémových strán ju ešte sťažuje/násobí.
Politika v podstate iba odzrkadľuje celkový stav spoločnosti, ktorá je atomizovaná a nedokáže nájsť ani len najmenšieho spoločného menovateľa. Niežeby Slováci v minulosti nejako extra vynikali v schopnosti spoločnej akcie (výnimku predstavuje azda iba SNP), no momentálny stav je kritický. Ak má spoločnosť fungovať normálne, potrebný je aspoň aký-taký konsenzus v základných otázkach.
Lenže ani ten neexistuje. Aj veľké výzvy, ako bol vstup Slovenska do EÚ, keď za jeden povraz dokázali ťahať úplne všetci od pravičiarov až po komunistov, sa pominuli a nie je nič, čo by politikov spájalo.
Konfrontácia ako forma politiky je zničujúca. Uvedomia si to politici niekedy?