V čej réžii sa konalo štvrtkové (deň po štátnom sviatku!) udeľovanie najvyšších vyznamenaní? Odovzdávala ich Zuzana Čaputová, podujatie prebiehalo v sieni Národnej rady, kam napochodovali vojaci, aby zaujali najvýraznejšie miesto na pódiu.
Na záver už nestačila hymnická pieseň a fanfáry pre hlavu štátu, ale nasledovala ďalšia skladba sprevádzajúca odchod šéfa parlamentu a po ňom zvlášť premiéra. A dve desiatky ocenených, aj tých postarších, stáli zatiaľ v pozore…
Za Kiskovho pontifikátu sa kritizoval výber laureátov. Ani teraz sa nedá súhlasiť s tvrdením Petra Pellegriniho, že preňho je „táto dvadsiatka veľmi vyvážená“. Pokiaľ išlo o politických nominantov, naopak, bola jednofarebná. Preboha, len aby sa tam neocitol ktosi s ľavicovou minulosťou! Aj pri účastníkoch Povstania sa zdôrazňovalo, že bojovali i proti komunizmu. Obaja navyše pôsobili roku 1944 v tej istej jednotke, ktorá mala skôr symbolický význam ako bojové zásluhy.
V súvislosti s vyznamenaním Milady Horákovej sme si mohli spomenúť i na viacerých českých politikov, ktorí sa zúčastnili na Povstaní. Zrejme ale boli z nepatričných partají. Onedlho budeme zase oslavovať 75. výročie víťazstva nad fašizmom. V prezidentskej kancelárii neuvažovali ani nad touto skupinou nedocenených osobností.
A za čo dostal Rad Ľ. Štúra I. triedy Peter Zajac? Ako politik nikdy neprebral na seba štátnickú zodpovednosť a pokiaľ ide o literáta, hádam máme i lepších majstrov pera.