Raz sme sa im videli ideálni, vzápätí akoby sme smerovali na dno. V tom prvom prípade vtedy, keď vláda v Bratislave prijala opatrenie, ktoré sa komentátorom páčilo, napríklad Miklošovu daňovú alebo Kaníkovu dôchodkovú reformu. Obyčajne bez toho, aby neskôr posúdili ich dôsledky v praxi. Zvláštne, že sociálne balíčky vrátane vlakov zadarmo autorov, ani tých z ľavicových médií, neoslovili.
Politológovia z Univerzity Komenského sledovali tlač od januára 2000, takže to najväčšie „fuj“ spojené s mečiarizmom mali Slováci za sebou. Výskum však bol ohraničený decembrom 2017, takže politická a morálna kríza spojená s vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice už bola (našťastie?) mimo obliga.
Najväčšia kritika zaznievala v súvislosti s migračnou politikou. A to z pera talianskych novinárov, lebo sa ich najviac dotýkala. Paradoxne s oveľa tvrdšími opatreniami sa stretli oni v čase ministrovania lídra pravicovej strany Liga severu Mattea Salviniho.
Určite sa nedá na základe toho, ako Slovensko vykresľovali západné médiá, vytvoriť objektívny obraz spoločenského vývoja. Skôr môžeme vybadať povrchnosť článkov.
Ale ruku na srdce, ako sa u nás píše o menších, vzdialenejších krajinách, hoci sme členmi tej istej rodiny – Európskej únie? Obyčajne sa to začína a končí výsledkom parlamentných volieb, prípadne správami o dajakej prírodnej alebo dopravnej katastrofe, ak sa tam, nedajbože, neudejú teroristické atentáty.
A tak sa pri vzájomnom poznávaní musíme viac spoliehať na osobné a profesionálne kontakty či vycestovať jednoducho tam a oni sem. Ešte že sme spoločenstvom štátov bez hraníc.