Spätné zrkadlo

Pred dvadsiatimi rokmi sa Slovensko spamätávalo z obdobia, keď ho mnohí označovali za čiernu dieru Európy. Vtedy nebola nálada na sebaspytovanie, jednoducho sa išlo.

17.01.2020 18:00
debata (2)

Neboli sme v Severoatlantickej aliancii ani v Európskej únii či v Schengene. Na Schwechat viedla stará cesta cez zaspaté rakúske dediny, prechod hranice trval aj hodinu. Eurom sa nás ešte neplatilo, rožok stál asi 30 halierov. Ako rýchlo sme na to všetko zabudli! Pre mladých je to vari rovnako vzdialené ako staroveká Mezopotámia.

Čo sú dve desaťročia v živote človeka – a štátu? Pre zomierajúceho večnosť: ponúknite mu ich a on sa vám upíše ako Faust diablovi. Pre štát iba krátka epizóda. Ale pozor, čas neplynie zakaždým rovnako. Napríklad Nemecko v rokoch 1933 a 1953, to boli celkom rozličné reality, hoci ľudia zostali poväčšine tí istí. Národ sa nedá vymeniť, ale stav spoločnosti vždy určujú okolnosti a príchod novej generácie. Prečo by to nemalo platiť aj pre Slovákov?

Naša diplomacia, hľadiac dozadu, sa nemusí hanbiť. Nepremrhala uplynulých dvadsať rokov, neprespala ich na posteli, nepreležala za pecou. Vlastné limity ani tiene neprekročíme, ale Slovenská republika sa etablovala ako medzinárodne normálny štát. Máme spoľahlivých spojencov a nemáme nepriateľov. Čo viac si jeden štát môže želať?

Bolo by nezodpovedné opúšťať spojencov, no tiež vyrábať si nepriateľov, hoci prostredníctvom nedomyslených stratégií. Nikdy nebudeme veľký pes, ale nechceme byť ani mopslík, ktorý odvážne šteká spoza chrbta tých veľkých.

Máme zmysel pre realitu aj národnú hrdosť, často zbytočne pridusenú. Nežiadame cudzie, ale niekedy nedokážeme artikulovať, čo je naše. Nemáme dôvod vyskakovať, no diplomacia istotne patrí medzi činnosti, ktoré držia náš stále mladý štát nad vodou.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Slovensko #NATO #diplomacia