Vedľa cez uličku sedel päťdesiatnik, slušne oblečený, no bol pod parou a zrejme pokračoval v teátri. Nahlas si zanôtil ľudácku Rež a rúbaj do krve… Vzápätí spustil kanonádu nadávok na Židov.
Niektorí spolucestujúci sa usmievali, iní boli ako primrznutí, no mne to nedalo: „Mlčte, trepete sprostosti!“ Počastoval ma nespisovnými označeniami a začal ďalšiu pesničku, dajakú novšiu o transportoch, plyne a Osvienčime.
„Dopúšťate sa trestného činu,“ zastavil som ho, „zavolám policajtov.“ „Tí ma môžu…,“ reagoval a rozkričal sa na mňa: „Ty musíš byť Žid! Holokaust bol vynikajúci nápad. Škoda, že ho Nemci nedotiahli do konca, lebo tu ešte ostali takí ako ty, Židia! Môjho dedka ste popravili. Ale Kotleba s vami všetkými zatočí!“
Rodičia ma učili, že s pripitými sa neradno hádať. No tu už nešlo o to. Predsa hocikto, ani pod vplyvom alkoholu, si na verejnosti nemôže robiť čokoľvek. Priblížili sme sa k Trnavskému mýtu, cez dvere som vyzeral, či v tme neuvidím policajta. Márne.
Muž tiež vstal, výhražne do mňa drgol: „Poď von, však si to ešte vydiskutujeme!“ S podobnými argumentmi sa k nemu pridala piskľavým hlasom jeho partnerka.
Nie som hrdina, vystúpil som až na ďalšej zastávke. Spolu s jednou paňou. „Dobre ste mu povedali,“ hovorí. „Dobre, ale iba sám,“ odvetil som. „Ja som sa bála.“ „Iste, ste žena, ale koľko chlapov sedelo v autobuse?!“ A to ma viac štvalo ako ten ožran.
V Košiciach, Sabinove, vo Fiľakove a najnovšie v Levoči chodia stovky ľudí na mítingy kotlebovcov, aby ich vypískali. A Bratislavčania, z ktorých sa mnohí často tvária ako stelesnenie demokracie, mlčia.