Aj politici sú len ľudia, sú rovnako omylní ako my ostatní, no vzhľadom na to, že sú platení zo štátnej kasy, do ktorej prispievame my všetci, sú pod neustálym drobnohľadom verejnosti. Každá chyba, každé zaváhanie ich môžu pripraviť o funkciu, preto sa mnohí snažia svoje prešľapy ututlať (aj sa im to darí).
Minister László Sólymos urobil chybu – opil sa na verejnosti a bol agresívny. Hneď na druhý deň však priznal svoje zlyhanie, verejne sa ospravedlnil a z funkcie ministra odstúpil. Žiadne výhovorky, žiadne naťahovanie, žiadna hra na mŕtveho chrobáka v nádeji, že vec sa zametie pod koberec a časom sa na ňu zabudne. Zachoval sa ako chlap.
To, čo by malo byť samozrejmé, je však v našich končinách skôr zriedkavosťou. Zvykli sme si, že naši politici svoj podiel viny za vzniknuté problémy nepriznajú. alebo sa vinu usilujú všemožne zľahčovať.
László Sólymos urobil príkladné gesto. Budeme si ho tak môcť pamätať nielen ako ministra životného prostredia, ktorý sa výraznou mierou pričinil o to, že od roku 2022 sa budú u nás zálohovať plastové fľaše a plechovky, ale aj ako politika, ktorý prispel k zlepšeniu politickej kultúry na Slovensku.
To, prirodzene, u ľudí vyvoláva frustráciu, pretože radový občan – človek milión – vie, že za svoju prácu nesie zodpovednosť a ak pochybí, neminie ho trest. Už starí Rimania si uvedomovali existenciu dvojakého metra, a tak vzniklo porekadlo „Quod licet Iovi, non licet bovi – Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi.“ Vyjadruje, že to, čo smie urobiť ktosi dôležitý, nesmie robiť obyčajný smrteľník. Lenže ak si máme byť rovní v právach i povinnostiach, znamená to, že v demokracii nemôže spomínané porekadlo platiť.
Politici, ktorí sa napriek svojim prešľapom držia stoličky zubami-nechtami (česť výnimkám) a sú „odídení“, až keď musia, sami podkopávajú vieru ľudí v spravodlivosť. Keď totiž niekto odstúpi až pod nátlakom, je to niečo úplne iné, ako keď niekto rezignuje z vlastnej vôle. Z takéhoto činu sa vytráca morálny náboj a je to skôr marketingový ťah, ktorý má zabrániť ešte väčším škodám, ktoré by politickému subjektu vznikli, ak by dotyčná osoba na svojom poste zotrvala.
Z tohto hľadiska urobil László Sólymos príkladné gesto. Budeme si ho tak môcť pamätať nielen ako ministra životného prostredia, ktorý sa výraznou mierou pričinil o to, že od roku 2022 sa budú u nás zálohovať plastové fľaše a plechovky, ale aj ako politika, ktorý prispel k zlepšeniu politickej kultúry na Slovensku.
Smutné je len to, že tak ako v mnohých iných prípadoch, aj v tomto „úradoval alkohol“. Podobné alkoholové excesy, žiaľ, nie sú na našej politickej scéne ničím novým. A nejde len o Cupera či Slotu, ktorí sa vďaka nim „preslávili“. Z politických kuloárov až pričasto počuť správy o obľube okolkovaných nápojov u našich mocných.
Hoci štúrovci už v 19. storočí zakladali spolky triezvosti a na začiatku 20. storočia prezident T. G. Masaryk razil heslo „budúcnosť patrí triezvym“, zdá sa, že časť politickej elity tento ich odkaz vytrvalo ignoruje a aj na začiatku 21. storočia zostáva „verná tradíciám“.