V demokratickej krajine je celkom normálne, aby ústavný činiteľ za taký incident niesol aj politickú zodpovednosť. Je však Slovensko v takýchto prípadoch zo spoločenského hľadiska normálne? Vyčíňanie pod vplyvom alkoholu sa zväčša toleruje, následky sa ospravedlňujú, niekedy sa to považuje za dôkaz mužnosti.
Na základe neblahých skúseností ľudia, žiaľ, neočakávajú od politikov, že budú vzorom morálky a čestného prístupu k vlastným zlyhaniam. Ale latka náročnosti by vari predsa len mala byť priamo úmerná výške ich platov a postaveniu. Mnohých, napriek tomu, že ich „opojné radovánky“ nie sú tajomstvom, voliči každý štvrtý rok krúžkujú na hlasovacích lístkoch.
Aké scény sme ako novinári zažívali napríklad v parlamente. Sotva si niekto pamätá situáciu, že by bol Ján Slota na verejnosti triezvy. A čo už taký Ján Cuper z niekdajšieho HZDS? Aby sme nehovorili iba o Slovákoch, aj medzi lídrami bývalej SMK sa našli tvrdí vyznávači Bakchusa a dlho trvalo, kým sa vyparili do zabudnutia.
Po tom, čo sa Sólymos vyspal z opice, vzdal sa vládneho kresla. Fajn, ale preto z neho nerobme hrdinu. Naozaj sa „Laci zachoval ako chlap“, naozaj všetkých presvedčil o svojej „vysokej politickej kultúre“?
Kultivovaný človek, nieto štátny predstaviteľ, si prípadné osobné problémy nemá riešiť fyzickým a slovným (s rasistickým podtextom) napadnutím personálu reštaurácie! Sólymos nemôže byť vzorom pre ostatných, je iba jednooký medzi slepými.
Ak chce skutočne vyvodiť „vysoko kritickú sebareflexiu“, mal by definitívne odísť z politiky a v najbližších voľbách už nekandidovať. Inak to slušní voliči sotva budú považovať za uzavretú vec.