Optimisti verili, že rozhádaní poslanci z Národnej rady dostanú rozum a vyberú potrebný počet odborníkov na ústavné právo. Moderný demokratický štát totiž bez takého kolégia sotva môže bez ujmy dlhšie existovať. Napriek tomu trvalo až osem mesiacov, kým opäť pracoval Ústavný súd s požadovaným počtom sudcov.
Vtedy za tým všetkým boli partajné záujmy a intrigy. Preto keď druhého októbra 2019 dovŕšila svoj päťročný mandát na predsedníckej stoličke Najvyššieho súdu SR Daniela Švecová, možno si tí istí nenapraviteľní optimisti mysleli, že pri voľbe jej nástupcu už určite pôjdu politické a osobné záujmy bokom. Znovu sa mýlili.
Súdna rada, ktorá to má v kompetencii, v pondelok absolvovala tretiu skúšku svojej zrelosti. Na nedostatočnú. Ani jedna z dvoch uchádzačiek nezískala nevyhnutný počet (prinajmenšom desať) hlasov. Voľbu si zopakujú tridsiateho marca. Verme, že sa objavia aj nové mená kandidátov, keď tí doterajší neuspeli. Alebo ostatným chýba za súčasnej situácie v súdnictve odvaha?
Možno Najvyšší súd bez svojho šéfa nie je až taká tragédia ako nekompletný Ústavný súd, ale predsa… Kauzy okolo korešpondencie pánov a dám v talároch s Marianom Kočnerom potvrdili, že naše súdnictvo musí prejsť hlbokou reformou. Tá sotva úspešne naštartuje, keď si najvyšší súdni funkcionári ani po štyroch mesiacoch nedokážu vybrať zo svojho stredu nového predsedu a spoliehajú sa na provizórium.
Ľudia si radšej pozrú v televízii fantazijný film Neverending story, ako by mali sledovať nudný druhý diel nekonečného príbehu sudcovských volieb.