A hoci od referenda po naplnenie vôle väčšiny britských voličov uplynulo dlhých 1 317 dní, o tom, ako to všetko napokon dopadne, sa má rozhodnúť až v nasledujúcich 334 dňoch, ktoré zostávajú do konca roka.
Premiér Boris Johnson síce od prvého februára zakázal členom svojho kabinetu používať slovo brexit, ono však formálnym vystúpením hrdého Albiónu z elitného európskeho klubu nikam nezmizlo. Brexitové hodiny tikajú ďalej, a to ešte rýchlejšie ako dosiaľ. Jedenásť mesiacov, ktoré si Londýn vyhradil na dohodnutie podmienok nového partnerstva s úniou, je vskutku extrémne málo. V skutočnosti totiž pôjde nanajvýš o desať mesiacov, keďže rokovania sa skôr ako v marci nezačnú. A z nich ešte treba odrátať čas potrebný na ratifikáciu.
Ak sa tisíce a tisíce vzájomných väzieb v obchodných a hospodárskych vzťahoch, bezpečnosti, energetike, doprave či rybolove nemajú náhle pretrhnúť, britský premiér ešte možno bude nútený zo svojej ambicióznej časovej lehoty zľaviť. Do piatich mesiacov má teoretickú možnosť požiadať Európsku úniu o predĺženie prechodného obdobia, a to hoci až do konca roku 2022. Sľúbil síce, že všetko stihne do Silvestra 2020, ak ale nie, potom by aj pre neho bolo rozumnejšie rokovania nadstaviť. V opačnom prípade sa jeho sen o ekonomickom partnerstve s úniou bez ciel a limitov na výmenu tovaru môže rozplynúť so všetkou váhou drastických dosahov.
Mäkká poduška prechodného obdobia, počas ktorého sa pre bežných ľudí prakticky nič nemení, ponúka ilúziu ochrany pred tvrdým dopadom. Briti ani občania dvadsaťsedmičky si prípadný kalich horkosti predbežne nemusia vypiť do dna. Či bude dávkovaný po kvapkách, alebo ho neskôr budú nútení tak či tak „exnúť“, zostáva vo hviezdach.
Tie dosahy nemusia byť iba hospodárske, ale aj vnútropolitické. V stávke môže byť dokonca celistvosť Spojeného kráľovstva. Nejde len o Severné Írsko, kde krehké mierové urovnanie je priamo závislé od vzťahov s Írskom, ktoré zostáva súčasťou EÚ. Frustrácia z rozchodu s úniou môže Londýnu narobiť vážne starosti aj v Škótsku. Vážny signál už prišiel, keď si parlament v Edinburghu v predvečer brexitu, ktorý v referende odmietla väčšina Škótov, odhlasoval právo na konanie nového plebiscitu o nezávislosti.
Londýn musí rátať s tým, že pri rokovaní o nových vzťahoch bude dvadsaťsedmička taká jednotná, ako bola pri zrode rozvodovej zmluvy. Odkazy Bruselu, že Európska únia nikdy neustúpi v otázke celistvosti svojho jednotného trhu a Británii naň ponúkne výhodný prístup, len ak Londýn bude dodržiavať úniové štandardy a normy, treba brať smrteľne vážne.
Mäkká poduška prechodného obdobia, počas ktorého sa pre bežných ľudí prakticky nič nemení, ponúka ilúziu ochrany pred tvrdým dopadom. Briti ani občania dvadsaťsedmičky si prípadný kalich horkosti predbežne nemusia vypiť do dna. Či bude dávkovaný po kvapkách, alebo ho neskôr budú nútení tak či tak „exnúť“, zostáva vo hviezdach. Riziko „pádu z útesu“, ktoré obe strany strašilo počas krvopotných rokovaní o rozvodovej zmluve, totiž nepominulo a na odvrátenie katastrofy či zmiernenie škôd zostáva drasticky málo času.